Zaviezla som domov aj tú najlepšiu ženu. Hoci kade-tade, ale zaviezla. Spievali sme si v aute a smiali sa na všetkom. Nadávali na ľudí, čo mi behali pod kolesá a konštatovali, že sme na hlavnej, asi pomerne až príliš často. Vystúpila.
A ja som zostala v aute sama. Predo mnou ešte polhodinka cesty domov. Tma. Pokoj. Smútok.
Čo som si uvedomila?
Že začínam byť na ňom závislá. Deň, kedy ho nevidím začína byť úplne smutný a stratený. A to ja nechcem. Nechcem byť bez neho ako bez ruky. Bojím sa. Bojím sa, že sa opäť strašne veľmi namotám a nebudem vedieť ako z toho von. Stáva sa mi to vždy. A nikdy to tak nechcem.
Iracionálny záchvat paniky.
Že prídem o niekoho, koho veľmi ľúbim. Úplne iracionálne, nie je sa čoho báť, nie je.
A aj tak to skurvím sama. A viem, že to tak bude. Viem to. Pretože si budem držať odstup. A skurvím to.
Aaaaa!
Tak nič....
Ja ho proste ľúbim.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
flagrantine
17. 4.apríla 2011 22:38
neskazíš
Napíš svoj komentár