„Som opitá.“- povedala si.
„Povedz mi niečo, čo neviem.“- odvetila som.
Si moja najlepšia priateľka, človek, čo mi bol najbližšie, ale to, čo je z teba teraz ma bolí a ničí.
„Ty si na mňa nahnevaná?“- spýtala si sa.
Pozrela som ti do očí, boli zvláštne neprítomné. Usmievala si sa, ale ja som vedela, že niekde hlboko v tebe niečo krváca.
„Som. Som na teba nahnevaná, aj keď by som nemala byť.“
„Prečo sa na mňa hneváš?“- rozkošne sa ti plietol jazyk. Uškŕňala si sa, akoby ti nedochádzalo o čom sa bavíme.
„Pretože si ničíš život.“
„Ničím?“
„Ušla si od svojho dokonalého života, nasťahovala si sa späť do diery sveta, ako to tu voláš, a už vyše mesiaca som ťa nevidela triezvu.“
Sadla si si. „Do toho ťa nič nie je.“- tvoj prístup ochladol, chcela si vstať. Chytila som ťa za ruku a stiahla späť k sebe.
„Počúvaj ma. Tak ma počúvaj!“- zvýšila som hlas, keď si sa chcela vytrhnúť. Upokojila si sa a oprela do mňa pohľad svojich očí, ublížený pohľad.
„Si skvelá. Ľúbim ťa. A máš úžasný život. Máš muža, dostatok peňazí, krásny byt v Paríži. Perfektné akademické výsledky, vezmú ťa na každú školu kam len budeš chcieť. Máš takmer dvadsať rokov a ničíš si život, ty si skutočne ničíš život.“- hovorila som rýchlo a čakala na tvoju reakciu.
„Prišla som o dieťa.“
„Áno, zlatko, prišla si o dieťa. Ale mohla si zomrieť, bolo nebezpečné nechať si ho. A nič ti nebráni skúsiť to znova, veď vieš, že to dopadlo napokon pomerne dobre a ešte môžeš mať deti.“
„A čo ty o tom vieš? Prišla som o dieťa. Môj manžel, človek, ktorého milujem najviac na celom svete, podpísal súhlas s tým, aby mi ho vzali. Nechal ho zabiť. Chápeš? Zabil naše dieťa!“
„Miluje ťa viac ako miloval človiečika, ktorý sa ešte nenarodil. Prišiel by o vás oboch.“
„Nemôžem na to zabudnúť.“
„Nechcem, aby si zabudla.“- objala som ťa. „Chcem, aby si sa vrátila do svojho úžasného života, za ktorý by iní vraždili, odpustila svojmu mužovi a skúsila to znova.“
Rozplakala si sa. Objala som ťa a snažila sa utíšiť sa, ale tvoje vzlyky len naberali na intenzite. Toto som nechcela, vedela som, že to nebude jednoduché, že sa po mojich slovách nezdvihneš a nezavoláš svojmu mužovi, že sa vraciaš, ale aspoň som dúfala, že to budeš opäť ty. Lebo ty neplačeš. Videla som ťa plakať asi trikrát v živote a aj to ma vydesilo na smrť. Za posledný mesiac si vyplakala viac sĺz ako ja za celý život, a ja plačem veľa.
„Ja sa bojím.“- vyšlo z teba napokon.
„A kto sa nebojí, srdiečko? Ja sa tiež bojím. Ale máš podporu. Máš mňa. Máš lásku. Máš svojich rodičov, jeho rodičov. Už si veľká, zvládneš to.“
To boli posledné slová, ktoré som jej povedala. Potom ma požiadala, aby som odišla. Nebránila som sa, nehádala som sa, vedela som, že na dnes je toho už dosť. Tak veľmi ju ľúbim a ona mi tak rýchlo umiera pred očami. Čo mám robiť?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár