Šla som s našimi na chalupu. Tak trochu preto, že som si chcela zašoférovať, tak trochu preto, že sa mi nechcelo byť v Bratislave, tak trochu preto, že som potrebovala vypnúť, vypadnúť, vyspať sa.
Splnilo sa mi všetko. Šla som tam aj späť, prežila som si zopár infarktových stavov za volantom a raz som sa dokonca znova učila dýchať (tuším keď som predbiehala to veľké auto . Chalúpka a okolie vyzeralo zase inak, ako som si pamätala (aj keď sa veľmi divím, že si z poslednej návštevy niečo pamätám), ale to bolo jedno. Bolo to známe prostredie, krásne, voňavé a v chalúpkovej obývačke na rohovom gauči je spacia zóna.
Kvitla marhuľa. Postavila som sa pod ňu a nadýchla sa tej vône. Tej dokonalej vône. Bzučali včely, dokonalá vôňa. Zrazu zo mňa všetko opadlo. Všetko bolo preč. V hlave mi zostalo len ticho.
Pospala som si.
A potom som si večer šla zapáliť pod hviezdnu oblohu. Žiarili. Nenormálne. Vtedy som si prisahala, že ťa tam raz vezmem, aj keby som ťa mala uniesť, lebo toto by si mal vidieť. Raj. Skutočný raj. Marhuľa prevoniavala tmu a hviezdy osvetľovali nový smer.
Chytila som druhý dych do života. Chcelo sa mi žiť, prvýkrát za posledných asi osem mesiacov, sa mi chcelo žiť.
...kašlem na školu, užívam si, že je zajtra pondelok, užívam si, že som vyspaná a užívam si, že ťa uvidím...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár