Našťastie som prekonala chuť napľuť mu do tváre...

Videla som bývalého. Svojho jediného bývalého, s ktorým sa po rozchode neviem normálne baviť. Aby ste pochopili moju divnosť a aby som dala nový rozmer slovu absurdita, tak to objasním. Každý jeden môj bývalý, teda človek, s ktorým som chodila a cítila som to tak ja, že som s ním chodila a nie len on (ale o tom niekedy inokedy), je môj veľmi dobrý kamarát. Až naňho.

Vybrali sme sa, tak trochu rodinne, do divadla. Samozrejme tam bola polovica mojej školy, ako to už na všelijakých možných podujatiach býva. Aj keď sa chcete len tak nezáväzne vybrať do kina. Buď tam je tucet spolužiakov, alebo dve profesorky.

A on tam bol tiež. Aj keď nie je môj spolužiak, no má toho dosť spoločného s kamarátkou z Déčky. Tak sme sa vlastne spoznali.

Stál tam. Vonku. Dole. Pred divadlom. Ja som stála hore, pred dverami do sály. Delilo nás jedno poschodie, sklená výplň (cez ktorú ma, chvalabohu, nebolo vidieť) a asi 5 metrov. A ja som mu tak strašne veľmi chcela povedať všetko, čo si o ňom myslím. A opľula by som ho. Nech si hovorí kto chce, čo chce, opľula!

Najprv mi nasľuboval modré z neba, ale dobre mi tak, keď som sa hrala na hrdinku a nepovedala nič z toho, čím som si za posledné mesiace prešla. Potom sa chvíľu tváril, že mi to modré z neba aj znesie. Ale dobre mi tak, hrdinke sprostej. Fajn. Potom povedal, že má zlomené srdce. To je nejaké móda mať zlomené srdce a skočiť na každú, čo prejde okolo a usmeje sa? Dobre beriem. Nedokázal cítiť, ani ja nie, ale neobťažujem tým všetkých naokolo. Rozchod. Po štyroch dňoch. Deň pred mojimi narodeninami! ... to bol začiatok decembra minulého roku

Koniec decembra. Snaha o zbalenie jednej z mojich najlepších kamarátok. Nakoniec ju aj zbalil. Dobre, priala som jej lásku, dlho niekoho nemala, ale keby som bola vedela, čo za chrapúňa sa z neho vyvinie, tak jej v živote nepoviem ani jeho meno.

Aj to som ešte vzala.

Ale po jeho vete, že on už bude chodiť iba s peknými babami, ktorá sa ku mne dostala tak viacmenej náhodou, som mala dosť. Chovám sa slušne a otvorene a toto mám za svoju ochotu.

(A ja sprostá hrdinka som si ešte všeličo myslela!)

Potom mi došlo, že on si nezaslúži ani ten jeden pľuvanec. Zaslúži si len moju ľútosť. Áno, ľutujem ho. Ale neľutujem ho pre to, že ho niekto opustil a on má zlomené srdce. Ľutujem ho pre to, že to nezvládol a vrhá sa po každej, lebo iní si prešli horšími vecami a neubližujú okoliu.

Som dospelá. A ak niekoho opľujem, či už to je infantilné, alebo nie, tak na to budem hrdá.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu