Joi: Nič sa nezmenilo. Až na to, že sa vlastne zmenilo absolútne všetko...

Možno keby som sa roky nehrala na to, že som v dokonalom poriadku, tak by neexistovalo také množstvo vecí, ktoré ma už nedokážu prekvapiť. Málokedy sa stane niečo, čo ma prekvapí, šokuje alebo niečo, s čím neviem pohnúť. Včerajší večer mal snáď všetko z toho. A možno o to to bolo horšie.

Najprv pohľad do očí blonďavého muža, ktoré by mali byť šedé, no neboli. Mala som pocit, že môj život sa vymkol spod kontroly. Že odrazu neviem kam to všetko smeruje a strach z toho, že na to nedokážem prísť. S pocitom, že kdekoľvek bude lepšie ako tu som odišla a znova sa pokúšala zachrániť niekoho iného ako seba. Veď zachraňovať iných je o toľko jednoduchšie ako riešiť vlastné problémy.

Tak som vzala svoju fľašu marhule a odišla. Znovu som odišla od problému, pretože problémy sú desivé veci. Strašidelné. Desivé a boľavé. Možno som spravila chybu a možno už nie som tak dobrá v predstieraní ako som bola.
Roky sa snažím zabudnúť, alebo aspoň nespomínať. A ako roky plynú mám pocit, že sa mi to darí, že už je to lepšie, že minulosť je tam, kde má byť. V minulosti. A potom sa pozriem do očí blonďavému mužovi, ktorú sú hnedé.

A zoznámim sa s človekom, ktorý tvrdí, že presne vie na čo myslím. Pozná celú situáciu. Vie, čo je správne, čo sa deje, čo treba urobiť. Človek, ktorý ma pozná tri hodiny. Tri hodiny mu stačili na posúdenie celého môjho života. A ja som mu nič nepovedala. Dívala som sa naňho, srdce mi zvierala panika, diera v hrudi, o ktorej som si myslela, že dávno neexistuje, ma znova bolestivo vťahovala dnu.

Implózia...

Tri hodiny. A jeho slová ma zranili. Možno toto je dôvod prečo nepúšťam k sebe ľudí. Som uzavretá a nenadväzujem vzťahy, nekomunikujem s ľuďmi len tak pre radosť z rozhovoru. Sedím a pozorujem a potom odchádzam. Netajím sa tým, že ľudí nemám rada. Nemám. Pretože hociktorí z nich mi môže ublížiť.

Alexander

Ja jeho meno povedať smiem. Dokážem to. Trvalo to mesiace, ale môžem ho vysloviť bez tej všadeprítomnej bolesti. Môj najlepší kamarát jeho meno povedať smie, moja láska jeho meno povedať smie. Vlastne to znesiem takmer od každého, kto o tom vie a ak ten rozhovor začnem ja. Ale, ale jeho meno je ako tabu. Človek, ktorý ho vysloví sa na mňa vždy obozretne pozrie, aby mohol zhodnotiť moju reakciu. Aby videl, čo to so mnou urobilo. Obklopujem sa ľuďmi, ktorým verím, že mi neublížia.

On nemal právo. Aspoň to si myslím ja. Hoci kto som ja, aby som niekomu udeľovala právo. Som len jedna zranená žena, ktorá prišla o milovaného človeka. O niekoľkých, ale to je jedno. Som navždy poznačená, navždy bude na mne vidieť, že to nie je v poriadku. Že niečo v mojom živote nebolo v poriadku. A on sa oproti mne postavil, vyslovil jeho meno a mne sa zatmelo pred očami.

A potom to všetko ostatné. Za tri hodiny dokázal vyriešiť môj život. Povedať mi veci, ktoré si nikto iný nikdy nedovolil. Urobiť niečo, čo ja som nedokázala za celé tie roky. ROKY!! Moje roky v porovnaní s jeho troma hodinami.
Správne poznamenal, že som šokovaná, pretože nie som zvyknutá, aby bol niekto nado mnou. Mal pravdu, nie som. Mám rada kontrolu a keď sa mi niečo vymkne z rúk, tak sa potichu stratím. Zmiznem a nechám veci nedoriešené. A včera som to neurobila. Možno som mala. A nie som si istá, či to ľutujem.

A teraz to musím vyriešiť sama. Nechcela som to riešiť, dúfala som, že sa to tak akosi vstrebe. Časom. Nie, nie je mi lepšie. Nič sa nezmenilo. Až na to, že sa vlastne zmenilo absolútne všetko...

Pseudoblog

4 0 0 0 0

Komentuj

Nič sa nezmenilo. Až na to, že sa vlastne zmenilo absolútne všetko...

Komenty k blogu

Horúce!