Z tých slov, ktoré mi dotyčný človek povedal, dýchal Juliin zmysel pre humor, Rišova inteligencia a Alexandrove neveselé vtipy. A tá neskutočná arogancia všetkých troch. A to mi imponovalo. A možno to bolo tým, že je to všetko vo mne. Kúsok osobnosti každého z nich, pretože, po pravde, v kom inom by mali byť, ak nie vo mne? Ja, posledná, čo zostala.
Neznášam, že si všetky dôležité veci uvedomujem spätne, je to veľmi nepraktické. Ale súvisí to s mojim spôsobom prežívania okamihov. Bolo to veľmi dávno, čo som si povedala, že všetky okamihy treba prežiť naplno a vyžmýkať z nich všetko, čo sa dá. Istú dobu som sa snažila tak existovať, ale vznikali z toho iba problémy a kompromitujúce situácie. Zápaly priedušiek, doškriabaná pokožka, rozbité kolená a podpálené vlasy. Čokoľvek, čo si dokážete predstaviť pod pojmom následky neuváženého konania. A hlavne to nikto nechápal. Pretože ja som predsa vždy tá rozumná. Ja som ten človek, ktorý vám povie, aby ste nerobili to, či ono a nepodporuje svojich priateľov v úplne a evidentne hlúpych nápadoch. A tiež som ten človek, za ktorým prídete, keď máte problém, neriešiteľný svetobôľ, alebo vám bolo ublížené. Tak som si svoj spôsob prežívania okamihov upravila aspoň tak, že keď je okamih dokonale dokonalý, tak sa ním nechám unášať a nebudem rozmýšľať. Zamknem svoju myseľ, aby sa v nej nepreháňali katastrofické scenáre, ktoré môžu nastať, a budem si užívať. No, a to sú presne tie chvíle, kedy sa so mnou dá manipulovať.
Manipulovať so mnou nedokáže veľa ľudí. Človek, ktorý ma miluje, nedokázal za tri roky nájsť spôsob, akým by to urobil. Mám svoje chvíľky. Vtedy ma donútite k hocičomu. Ísť na metalový koncert s horúčkou 38,5°, sadnúť do taxíka s prakticky cudzím človekom, dať telefónne číslo mužovi, s ktorým som celý večer viedla veľmi nepríjemný rozhovor, sadnúť v noci do auta a spraviť zopár nesprávnych vecí, alebo ma dostať presne tam, kde ma chcete mať. A ja sa nechám, pretože mi je príjemne a užívam si dokonalosti okamihu bez premýšľania. Bez racionality a analýzy situácie, bez toho, aby som si uvedomovala, že nastane nejaké zajtrajšie ráno.
Potom si veci uvedomujem spätne. Ako veľmi nesprávne bolo niečo spraviť a čo všetko sa teraz môže stať. Neskôr analýza pokračuje, rozoberanie zážitku na hodiny, minúty, sekundy a napokon záblesky pocitov. Jednotlivé slová a výrazy tváre, pocity odrazené v očiach, jemná mimika alebo drobné gestá. Intonácia. Prečítanie človeka a pochopenie, či už seba alebo jeho. Na konci procesu je celá situácia rozanalyzovaná na elementy, ja som zmätená, bolí ma hlava a upadám do beznádeje. Pretože mám toľko protichodných verzií, že neviem vybrať realitu, aspoň do ďalšieho stretnutia, po ktorom môžem pridať nové čriepky do mozaiky.
Napokon budem trochu sentimentálna a poviem, že by ma mrzelo, ak sa to skončí. Pretože ja k sebe ľudí nepúšťam, nehľadám si nových priateľov a nenadväzujem kontakty. Ľudia sú krutí a ja často nemám dostatočnú ochotu byť milá, čo všetko značne sťažuje. No dotyčný človek dostal výnimku, pretože prezentoval seba ako človeka, ktorý za to stojí a ja som v jednom takom dokonalom okamihu podľahla a zhodila ten múr, za ktorým sa skrývam už takmer štvrtinu svojho života.
Bojím sa, že znova doplatím na to, že ľudia sa nezaujímajú o cudzie tragické príbehy. Alebo na to, že všetky pekné chvíle sú pevne prepojené s okamihmi dočasného šialenstva.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár