Nemalo to takto byť...nemalo, ale zrejme nešlo inak.
Lakovala som si nechty, zdvihla telefón, nadýchla sa a kým som vydýchla, tak všetko zrazu bolo inak. Nespadla som, ale ani nevstala. Nerozplakala som sa, ale ani som sa neusmievala. Neurobila som nič. Niečo málo som povedala, ale čo sa hovorí v takýchto situáciach? Môžete si byť istí, že nech poviete čokoľvek, bezpečne to nebude tá správna vec. Pretože v takých chvíľach na svete nie je nič správne. Nič. Nič správne ani spravodlivé, nič férové, milé, krásne, nič dobré, alebo aspoň vyhovujúce. Zostane len jediná vec, prázdnota.
Vedela som ako sa cíti, no nepovedala som to, v jeho situácií som tieto veci vtedy rozhodne počuť nechcela. Mlčala som, pretože mlčanie bolelo najmenej zo všetkých vecí, ktoré som chcela povedať. Ani ľútosť, ani povzbudenie. Malo to tak nebyť.
Malo to bolieť viac. Mal to byť ten druh bolesti, ktorý vás zrazí na kolená a tlačí k zemi, ale nie je. Je to tupé a zväzujúce...
V sobotu mám stužkovú. A ona tam mala byť, mala tam sedieť krásna a reprezentatívna, mala mať v kabelke schovanú ploskačku s drahým alkoholom a smiať sa na tom, ako padám z opätkov. Mala mi utierať rozmazanú maskaru z líc, vo chvíľach, kedy by mi zrazu prišlo smutno za tou našou mizernou triedou. Mala mi požičať ten vulgárne červený rúž a na záchode pred zrkadlom mi nevkusne dávať rady ako si okoreniť milostný život.
Mala mi ústretovo pochváliť šaty, hoci by prišla v stokrát krajších a päťkrát drahších. Mala si podať ruku s mojím priateľom a povedať mu, že som to najlepšie, čo v živote stretla.
V sobotu mám stužkovú. A ona tam nebude...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár