Hádala som sa s kamarátkou do telefónu, kým moja láska jedla (to, čo som uvarila, a hlavne na vlastné riziko) u nás v kuchyni, že ja nikam nejdem. Ale keď po mňa prišli autom, tak som proste nastúpila, za volant, lebo oni boli zjavne pod parou (od nich ku mne sú to len tri ulice). Takmer som sa mu rozplakala v náručí ako malé decko, že nikam nechcem ísť, ale on odišiel, nechal ma samú a ja som išla.
Tuším som zle zabočila pri nejakom strome, lebo odrazu som bola v časti, ktorá mi nič nehovorila. Znova som zanadávala, povedala si, že všetky cesty aj tak vždy vedú na miesta, kam nechcem ísť, zavrela som oči, odbočila vpravo a ešte chvíľu kráčala. Odrazu mi bola povedomá vôňa, otvorila som oči. Ruže. Ruže! Položené na jeho náhrobku! Bolo mi jedno, či sa to okoloidúcim dôchodcom bude zdať nevhodné, poburujúce alebo čokoľvek. Proste som ich vzala do ruky a zahodilo do neďalekého koša. Neznášal ich, neznášal ruže. Mala som slnečnicu, proste som si zastavila v kvetinárstve a nikto v aute nemal odvahu protestovať. Bola v kvetináči, položila som ju na chladný mramor a sadla si na zem.
Objímal ma a šepkal mi do ucha: Moja. Jeho. Áno, jeho. Má vôbec ešte zmysel nejaká minulosť, keď prítomnosť je taká úžasná? Tlačila som sa k nemu, pretože on je moja istota, múr za ktorým sa mi nič nestane. Bezpečie. Cítila som z neho, že nevie, čo mi má povedať a ja som vlastne ani nechcela nič počuť. To objatie mi stačilo. Vlastne to bolo viac, než si zaslúžim. A ešte stále som mu nič nepovedala. Mala by som mu povedať aspoň niečo, ale bojím sa toho. Rozhovory o mojej minulosti vždy boli divné a boľavé. Pre obe strany.
Tu, pri tom chladnom kameni som s Ním bola akosi zvláštne spriaznená. A bolo mi z toho na zvracanie. Slzy. A tá hrča v krku a bolesť a to všetko, čo sa zvykne vracať na miestach ako sú tieto. Strach. A ten závan straty. A uvedomenie si, že bolesť je už len tupá a nie pulzujúca, že všetky tie veci ma už nezrážajú z nôh, že strach zo spomienok je tak zvláštne neoprávnený, pretože pri spomínaní mám neprítomný výraz a úsmev na perách. Sú to 3 roky, 8 mesiacov, 5 dní a zopár hodín. Je to dosť času, aby všetko bolo premlčané?
Je to 11 mesiacov, 15 dní a zopár minút. Bude toto niekedy premlčané?
Je to mesiac a takmer osem dní. Budem sa niekedy pýtať, či som ochotná nechať toto premlčať?
Zdalo by sa, že v mojom živote je veľa dôležitých mužov. Na to, koľko mám rokov, asi aj je. Sú traja. Tí naozaj dôležití sú traja. Zostal jeden. S dvomi sa chodím rozprávať cez ich náhrobky. Občas sa pýtam koľkokrát je človek schopný spadnúť na hubu a potom sa postaviť a ísť ďalej.
Občas sa pýtam, či mi nezostáva nič iné ako tvrdiť, že kým žijem, tak je všetko v poriadku.
Občas sa pýtam, či toto všetko je skutočne realita, či to všetko nie je len v mojej hlave a tak komplexne.
Občas sa mi zdá, že som našla odpovede.
1343 dní je dosť dlhá doba, aby to všetko bolo premlčané, ale nie je.
350 dní je tak akurát na voľný nádych, ale málo na to, aby som povedala, som za tým, som z toho vonku.
38 dní je asi málo na lásku, ktorú cítim.
Sediac pri jeho nesmrteľnej duši, musí to byť duša, ten pocit jeho prítomnosti, ten pocit istoty, som si uvedomila, že ja už nechcem nič stratiť. Nikoho. A nič. Smiem vôbec žiadať o niečo také?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár