Tak sme odišli. A nechali sme tam celú kapriacu spoločnosť. U dievčaťa, ktoré nikdy nebola mojou kamarátkou a ani nikdy nebude. Vyšli sme z jej domu a uvideli hojdačky. Keď som triezva je mi na hojdačkách zle, keď som opitá neviem, ale chcela som to zistiť. Hojdali sme sa a zabíjali čas kým príde posledná električka. A cítila som sa skvele, úžasne a nenormálne dobre (hoci som nevidela na písmenká v SMS-ke od mojej lásky). Živo. Cestou na zastávku ma potkýňali striedavo opätky a chodník. Ale ten pocit. Pre ten pocit povznášajúcej slobody...aaach...
Ona je úžasná. Čas s ňou uteká ako v inej dimenzií. Rozhovory s ňou sú vždy zaujímavé a dokonalé. A smiech a naše hlášky a všetko, všetko, všetko spojené s ňou.
A ráno som dostávala kamaráta zo samovražedných stavov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár