Obzerať sa do minulosti nemá zmysel, všetky chyby, čo som spravila mi snáď raz dotknutí odpustia, to neovplyvním. Musím dokázať odpustiť sama sebe. Keď sa pozriem do zrkadla musím vidieť niečo, s čím budem vedieť žiť. No teraz, keď sa pozriem do odrazu svojich očí vidím len priepasť do ktorej by som za Ňou chcela skočiť. A celý ten život, ktorý som žila za iných a iní za mňa.
Niekedy neviem ako zmeniť veci, ktoré sú už rozbehnuté. Ako zastaviť niečo do čoho sa rútim a viem, že na konci nič dobré nečaká? Vlastne som to nikdy nevedela, vždy som nechala veci vecami a potom sa snažila upatlať dôsledok do nejakej žiteľnej podoby. Z toho vznikli všetky pochybnosti vo mne, ktoré sa derú na povrch pri piatej tequile , keď oproti mne sedí kamarátka a všetko je tak rozmazane nedôležité. Všetko až na prítomnosť...
Dívam sa na seba do zrkadla každé ráno a viem, že som to ja. A zároveň aj nie som. Nie som to ja z pred niekoľkých rokov. Všetky tie vyplakané slzy zanechali stopy na mojej tvári, jazvy na mojej duši...smútok v očiach. A tú priepasť. Tú priepasť, ktorá sa zväčšuje každým mojim odchodom do Prahy. Priepasť, ktorú tvorím medzi nami.Už do nej spadli všetci, ktorých som opustila a všetci, ktorí opustili mňa. A nemám dosť síl to zmeniť, pretože som zbabelec.
A tak sedím v buse, počúvam Coldplay a dívam sa do tmy...
Viem, že môj život nenaberie správny smer sám od seba....a to je na tom to najhoršie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
skypitqo
7. 1.januára 2013 00:58
No teraz, keď sa pozriem do odrazu svojich očí vidím len priepasť do ktorej by som za ňou chcela skočiť....To prázdno a tá bolesť v očiach .. :/
Napíš svoj komentár