Sedela som v mojej obľúbenej nízkopodlažnej električke a pozerala sa cez okno na nočnú Prahu. Akurát som išla z nového bytu, do ktorého sa budem sťahovať z intráku so spokojným zadosťučinením, že budem mať vlastnú izbu, kúpeľňu so záchodom pár metrov od postele a kuchyňu, do ktorej nebudem musieť nosiť veci na päť krát.
Bol to cudzí byt v cudzej mestskej štvrti v stále cudzom meste, ktoré mi nič nehovorilo. Neboli tam žiadne miesta, na ktorých sme sa ako tínedžeri skrývali s cigaretou, ochutnávali alkohol, tajne sa bozkávali a rozprávali si tajomstvá. Keď som minulý rok odchádzala do Prahy, bolo to hlavne preto, aby tam nič nebolo. Aby mi ulice, po ktorých budem chodiť, nešepkali príbehy, ktoré som prežila s ľuďmi, o ktorých som prišla. Aby som v odrazoch kaluží nevidela strapaté úsmevy mojich milovaných.
Praha je veľká a bezvýznamná. Bez spomienok a bez bolestí. Je prázdna.

Najhoršie na tom všetkom vlastne je, že si nie som istá, či by som sa vedela vrátiť domov. Myslím tak, s vidinou toho, že keď sa zase niečo pokazí a niečo znova začne bolieť, tak nebudem mať kam ujsť. A viem, že ubližujem svojej láske a vlastne v konečnom dôsledku ubližujem aj sebe. Stále tu sú nejaké iracionálne záchvaty paniky. Keď odrazu neviem kam to všetko smeruje a aký to má vlastne zmysel. Snažím sa vytvoriť si úplne nový svet, taký kde sú už všetky bolesti premlčané. Musím sa pohnúť z miesta a to úplne ideálne niekam, kde sa o mňa nikto nestará ako o choré mačiatko.

Ja len...neviem. Občas sa cítim zlomená a rozpoltená a neznášam Prahu a internát a všetkých tých ľudí, čo tam po nociach hučia a chlastajú presne ako včera večer. A na upozornenie, či by sa o jednej ráno mohli utíšiť alebo aspoň zaliezť do izby odpovedajú, že ste na internáte a máte si zvyknúť. Akože, nieže by som mala dosť odvahy vstať z postele a ísť im to povedať, keďže keď som išla okolo nich a intenzívne som na nich zazerala, boli to štyria chlapi nadrbaní ako hovado, Kamarát ich dnes ráno našiel spať na chodbe, teda sme aspoň predpokladali, že to boli tí istí. Vtedy sa mi vážne otvára nožík vo vrecku. Hlavne, keď je to tretia žúrka v týždni a je streda, všakže.

A v konečnom dôsledku na tom všetkom najviac neznášam, že odchádzam od svojej lásky, ale Bratislava je plná problémov a všetkého bordelu a bolesti a úzkosti a ja neviem čoho ešte. Bratislava bolí. Spomienky bolia. A Praha je prázdna. Môj život je prázdny....

Taký polovičatý...

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  13. 10. 2013 16:29
bude lepsie, neboj. daj tomu cas
Napíš svoj komentár