Možno trochu iracionálne a možno ani nie. Strachy a smútky na človeka doliehajú zrejme úplne náhodne. Viem, že skutočne milujem svojho priateľa a teraz sa cítim tak zvláštne zneužiťá. Opitá a boľavo zamilovaná.
Prečo ja mám to najlepšie pod slnkom, keď si to nezaslúžim? Všetci robíme chyby a čo ak som práve ja tou najväčšou chybou jeho života? Obetovala by som preňho všetko, ale nakoľko je to správna cesta aj preňho?
Povedala som, že zostanem s ním, že hodím za hlavu svoje plány a zostanem. Ale je to to, čo chce aj on?
Pochybujem o sebe. Vždy, keď sa zamilujem, moje racionálne myslenie ide bokom, neviem či budem schopná to, či ono. Viem len to, že sa rozhodujem v okamihoch prítomnosti bez ohľadu na budúce horizonty...
Bolí ma to, ale čo ak najlepším riešením pre neho bude nechať ho ísť a už len nejak dožiť celý tento boj s osudom?
Raz mu ublížim. A raz mu ublížiť bude horšie ako smrť, zabitie, bude to nespravodlivé. Zlé, nefér.
Plačem za lásku, lebo ja si ho nezaslúžim a tak veľmi ho milujem aj na noc požičaná...
Zrejme to nedáva zmysel, ale ja mám v hlave taký chaos. Tak počúvam srdce...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
adsy
8. 10.októbra 2011 07:38
srdce ti ukáže smer a je na tebe či máš odvahu vykročiť na cestu
Napíš svoj komentár