(Small talk, je vlastne umenie rozhovorov o ničom. Je mi jasné, že sa to občas hodí, na spoločenských akciách a obchodných stretnutiach a tak. Ale v tomto prípade mám na mysli small talky s ľudmi, ktorých už poznáte, alebo s nimi prichádzate často do kontaktu v osobnom živote, nie pracovnom. A tiež to treba brať s rezervou...taký klasický hate na všetko by Joi
Možno by som mohla napísať niečo k smalltalkom. Nech poriadne vyventilujem všetku tú negatívnu energiu nahromadenú vo mne z dňa, v ktorom zamrzlo trakčné vedenie a všetky električky v celej Prahe mali výluku. Hádajte, čo sa stalo? Všetci sa presunuli do metra. Smutný deň.
Ale smalltalky. Sestra sa vyjadrila, že môj odpor k bežnej komunikácií s takmer neznámymi alebo známymi, ale nie dosť, je hlavnou príčinou absencie priateľov v mojom živote. Asi to tak bude. Nebudem to popierať.
Len...nemám rada tie nikam nevedúce konverzácie. To ako dookola musím odpovedať na rovnaké otázky len preto, že niekomu je trápne stáť pri mne v tichu. Znervózňujem ľudí? Výber z highlightov ľudskej, pre nedostatok iných slov, kreativity, pri výbere otázok, aby došlo k prerušeniu "trápneho" ticha, nie je veľmi rozmanitý. Pozrime sa na to... máme tu:
"Ako v škole?"
"Ako je v Prahe?"
"Ako cestuješ do Prahy?"
"Koľko stojí lístok?"
"Koľko trvá cesta?"
Áno, áno, ja viem. Bežnému smrteľníkovi na tých otázkach nič divné nepríde, ale zamyslite sa nad tým. Len to skúste. Napríklad nabudúce, keď vám niekto položí rovnakú alebo podobnú otázku, vezmite do úvahy, že je to človek, čo o vás vie iba zopár základných vecí. Ako vie napríklad väčšina ľudí o mne. Študujem v Prahe informatiku, ktorá ma hovadsky nebaví a cestujem do Bratislavy takmer každý víkend, pretože vzťah na diaľku vie byť krutý. To je základná znalosť, ktorou je do rozhovoru vybavený človek, čo so mnou bežne prichádza do kontaktu. (Ak nerátame ten fakt o neznášaní ľudí, samozrejme). Ak sa ma ľudia tieto otázky pýtajú prvýkrát, tak to dokážem prekusnúť, viem aj odpovedať s takmer milým úsmevom na perách. No potom to príde znova, pri ďalšom stretnutí, pretože minule sa nič iné neopýtal a do svojho arzenálu nezískal ďalšiu informáciu, ktorú by mohol v budúcnosti použiť. A tak sa to opakuje. A moje odpovede sú čím ďalej tým menej prívetivé. Napokon zostane už len polohysterický smiech na otázku ako v škole, zima ako univerzálna odpoveď na ako je v Prahe a cynická otázka "Zaujíma ťa to, lebo sa chystáš do Prahy/Bratislavy, alebo prečo preboha sa ma to znova pýtaš?" miesto odpovede na tie ostatné. A keď sa ja v obranej reakcií opýtam niečo, čo by mohlo viesť k novej informácií o dotyčnom človeku, tak sa to málokedy stretne s nadšením. Oni predsa nechcú o sebe nič prezradiť a v konečnom dôsledku nechcú nič vedieť ani o vás, chcú sa len vyhnúť tomu trápnemu tichu. Alebo nedať najavo, že nemajú záujem o to skamarátiť sa s vami len preto, že máte spoločného priateľa, či známeho.
Niektorí ma odsudzujú za to, že radšej len pozdravím a nenadviažem rozhovor, ale skúste sa na to pozrieť z mojej strany. Odpovedať na tie isté otázky dookola, alebo nasilu udržiavať konverzáciu, ktorá nikam nevedie a strácať tak čas...naozaj je to to, čo chcete?
Viem viesť rozhovor. Naozaj to viem. Bohužiaľ, potrebujem mať s človekom niečo spoločné. Alebo, a to stáva veľmi zriedka, cítiť spojenie. Také to niečo, ktoré vás zohrieva zvnútra a dodáva všetkému tomu spoznávaniu a zbližovaniu punc dôležitosti.
Zabudnite na smalltalky. Na rozhovory o škole v škole a o počasí pri cigarete. Nikto sediaci vedľa vás na prednáške, či cvičení nechce počuť, že je to hovadsky nudné alebo, že test bol ťažký a vy ste nič nevedeli, desať minút po jeho skončení. A tiež každý z tých ľudí, stojacich pri popolníku okolo vás si uvedomuje, že svieti slnko/prší/sneží/je zima/je teplo/mrholí/mrzne/fučí/padajú z neba ružovomodré slony. Verte mi, vedia to.
Spýtajte sa na nejaký dobrý film, ktorý dotyčný v poslednej dobe videl, úžasnú knihu, ktorú čítal, kaviareň, v ktorej pil perfektnú kávu, článok, ktorý ho zaujal, kde kúpil to skvelé tričko, čo má na sebe (ak vás to naozaj zaujíma...nie len zo zdvorilosti, that´s the point...). Dozviete sa niečo nové. Niečo, kde môžete v rozhovore nadviazať nabudúce. A naopak, keď vy dostanete podobnú otázku neberte to ako pokus o vpád do vášho súkromia, ale o snahu o vytvorenie priateľstva. Alebo, keď už nič iné, tak aspoň o zaujímavé zabitie trápneho ticha v priestore.
A ak je tu niekto taký asociál ako ja a ľudia vás nezaujímajú, tak to proste nerobte. Silené rozhovory stoja za hovno. Tiež dajte druhému šancu mať pokoj, ak to požaduje...oooch, to by bolo tak fajn, keby niektorí ľudia vedeli, kedy byť ticho.
Chce to trocha odvahy, je mi to jasné, asi sa pokúsim plniť to ako moje novoročné predsavzatie .
A na záver:
V škole je to štandardne na hovno, držím sa ako to ide, nechcem to vzdať, lebo nie som padavka, ale psychicky ma to zabíja a vyciciava zo mňa energiu.
V Prahe je ako v Prahe. Všade je veľa ľudí, hlavne v metre. Väčšinu času je tu zimšie ako v Bratislave, ale všetko má svoje pre a proti. Sú aj pekné miesta.
Po novom cestujem vlakom, s kopou zľavových kartičiek, na ktoré bolo treba trojhodinový prieskum stránok železníc. Ale dva roky som cestovala autobusom a stále presne viem, kedy a z ktorého nástupišťa odchádzajú jednotlivé spoje.
Lístok stojí 10-11€, ak máte všetky potrebné zľavové kartičky.
A cesta trvá štyri a štvrť hodiny.
Už sa ma na to prosím nepýtajte....
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
trdelniiiq
7. 12.decembra 2014 19:53
akoby som pocuval sameho seba. uz sa mi stalo, ze niektori spoluziaci ma na prvom stupni na vyske mali za arogantneho a namysleneho cloveka (a myslim, ze par ludi ma za takeho povazuje aj teraz), len preto, lebo som s nimi neviedol vsetky tieto small talky, len sa im pozdravil a nejak nejavil zaujem o konverzaciu. pritom neviem preco ludi znervoznuje, ak su s niekym a musia byt ticho. ak nemam co povedat, tak nic nepoviem a som ticho.
2
ach uuuplne sa stootznujem ! neznasam take tie otazky, ktore mi davaju iba aby zaplnili par sekund. ja som taky clovek, co hovori az vtedy, ked ma co povedat, ked som vonku s ludmi niekedy sa stane ze som aj hodinu len ticho. nocna mora v praci pre mna ked sa s niekym zastihnem v kuchynke a uz to ide "dnes je ale pocasie co?" "vyspata?" "obed?" "kedy si isla spat?" aaaargh
3
ahahahahaha
ako to tak citam, tak som asi mizantrop, pretoze ma seru aj otazky na film, ktory som pozerala ci kavu, ktoru som pila v kaviarni najradsej sa totiz nebavim vobec s nikym - len ja a moje sluchatka :tralala:
(ale babkam a sirsiemu pribuzenstvu otazky ohladom prahy, skoly, resp. teraz uz prace, tolerujem, kedze ich vidim 2x za rok v takej miere je to pre mna este znesitelne)
ako to tak citam, tak som asi mizantrop, pretoze ma seru aj otazky na film, ktory som pozerala ci kavu, ktoru som pila v kaviarni najradsej sa totiz nebavim vobec s nikym - len ja a moje sluchatka :tralala:
(ale babkam a sirsiemu pribuzenstvu otazky ohladom prahy, skoly, resp. teraz uz prace, tolerujem, kedze ich vidim 2x za rok v takej miere je to pre mna este znesitelne)
4
@trdelniiiq mám presne rovnaký problém...ale svet by bol o toľko krajšie miesto, keby ľudia rozprávali, iba keď majú čo povedať...no to je v dnešnej dobe tiež veľmi nepopulárny názor
@kittyboo mňa by zaujímalo, čo sa tým ľuďom preháňa hlavou, keď sa to pýtajú ako fakt, čo bude robiť s tou informáciou, že si sa dobre vyspala, alebo, že ideš na obed
@peculiar mňa tiež občas serú všetky otázky, kým nevidím, že to toho človeka úprimne zaujíma...príbuzenstvu to netolerujem, aj keď ich vidím 2x do roka...mali by vedieť odhadnúť, ktoré otázky sú nepríjemné a vyhnúť sa im...to potom len zamrzí, že nestojím ani za trochu empatie
@kittyboo mňa by zaujímalo, čo sa tým ľuďom preháňa hlavou, keď sa to pýtajú ako fakt, čo bude robiť s tou informáciou, že si sa dobre vyspala, alebo, že ideš na obed
@peculiar mňa tiež občas serú všetky otázky, kým nevidím, že to toho človeka úprimne zaujíma...príbuzenstvu to netolerujem, aj keď ich vidím 2x do roka...mali by vedieť odhadnúť, ktoré otázky sú nepríjemné a vyhnúť sa im...to potom len zamrzí, že nestojím ani za trochu empatie
5
@4 prve, co moja babka urobi, ked pride domov, je, ze na mna vysype vsetky svoje zdravotne problemy, takze o empatii nemoze byt ani reci ale zas, je stara, hlava jej uz nesluzi tak ako kedysi, tak to tak aj beriem.
pre mna su to 2 rozdielne svety - tam, kde som sa narodila a kde teraz zijem. prienik je minimalny, uz som sa s tym za tych x rokov postupne zmierila.
pre mna su to 2 rozdielne svety - tam, kde som sa narodila a kde teraz zijem. prienik je minimalny, uz som sa s tym za tych x rokov postupne zmierila.
6
tak ako tebe su neprijemne taketo otazky, tak je mne neprijemne ticho, ked som niekde s niekym. ako v poslednej dobe najma to uz neni take zle, aby som kladol take pripecene otazky, ale stale som radsej, ked sa bavime o picovinach, ako stat uplne ticho bez slova vedla seba, vtedy sa citim trapne
Napíš svoj komentár