Ráno som vyprevadila moje grahamové (pehaté) milované čudo, čo ma chcelo štekliť celú noc a už vtedy začal byť deň divný. Nálada mi klesla pod psa a zostala som nasratá na všetkých. Na jeho mamu, že musí vypadnúť o pol deviatej odo mňa, aby stihol mamou určený deadline príchodu. Na moju mamu, že nám zase naváľala kopu domácich prác, ktoré ak sa neurobia, tak sa zrejme prestane točiť zemeguľa. Na segru, že ona ešte spí a ja už som hore. Na najlepšiu ženu, že furt nadáva, že chce brigádu, ale keď jej ponúknem Kaufland, tak to nééé, na to pozor. Hlavne, že už rok si nevie nič zohnať. Na všetkých, čo so mnou chceli komunikovať a mne sa nechcelo.
A okrem toho som zase poodkladala milión vecí do školy a teraz sa mi to nakopilo.
Asi štyrikrát sme umývali riady.
Pri vysávaní som si uvedomila, že v tejto debilnej rodine vysávam len ja. Len ja! A to je tu kobercov na zbláznenie, každému sa ujde, ale nie, vysávam len ja. A potom mama zabije hláškou, keď ide okolo sporáku: "By ste aj ten sporák niekedy mohli umyť!". Segra jej automaticky odpovedá: "Aj ty!". A mama pokojným hlasom doloží: "Ja? Ja už som na ňom nevarila ani nepamätám!". A potom uvarí na večeru párky (to bolo v stredu a hrniec od párkov sme umyli dnes!).
Ja mám dosť.
Akože nevadí mi pomáhať jej, vážne nevadí, ale keď každé poobedie príde domov a prvé čo sa k nám dostane hneď po pozdrave, je hysterický záchvat z toho, že nie je umytý riad, alebo je neutretý stôl alebo čo, tak ďakujem pekne. Mesiac žijem na bagetách, lebo sa jej nechce variť, však v pohode, okey, ale tie peniaze na tie bagety asi začnem niekde kradnúť.
Segra akurát konštatuje, že v tejto rodine perie len ona. Áno, je to možné, je to realita.
Som z toho unavená a smutná, pretože aj keď spravíme milión vecí, vždy sa nájde nejaká, na ktorú už nebola sila, chuť, alebo sa na ňu proste zabudlo. A túto jednu si mama nájde a potom nadáva.
A tak som si poplakala. Poplakala som si, pretože hoci som sedela doma za stolom, mala som chuť zbaliť si veci a ísť domov. A bolia ma zuby, lebo debili v našej triede potrebujú k existencií prievan a ja mám z toho v riti celé ucho, sánku a spodné zuby. A bolí ma chrbát, lebo mi v piatok položili kamarátovu segru na chrbát, keď som ležala a ona mi malé 4-ročné lakte pchala medzi stavce. A som zúfalá, lebo neviem urobiť projekt do školy, je teplo a už sa mi nič nechce.
Jaaaj...
A to som si myslela, že tieto pubertálne fázy už mám za sebou, ale asi nie. Tak aj veľké dievčatá si môžu poplakať za nespravodlivosť sveta.
(Ale inak mám mamu rada, najradšej ju mám, keď spí...)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
flagrantine
12. 6.júna 2011 20:44
veď sa tam plánujem ísť opýtať !!
Napíš svoj komentár