Hľadala som sa, hľadala som sa dlho no vždy na tých zlých miestach. Vedľa melancholického umelca, vedľa hriešne bohatého punkového sukničkára, vedľa nádhernej cholerickej ženy. Keď som pred piatimi či šiestimi rokmi spoznala ich všetkých bola som dieťa. Dieťa v začiatkoch puberty, možno trochu skoro unudené stereotypom a neviem, čím všetkým. Chcela som niečo zažiť, niečo zmeniť, niečo po sebe zanechať. Dospela som, zostarla, zosmutnela...zažila mnoho koncov a primálo začiatkov, mnoho pádov na dno a primálo svetla na vrchole...a to všetko preto, že som celú dobu bola na nesprávnych miestach.
Melancholický umelec vo mne zanechal mnoho krásnych vecí, mnoho nevysvetlených vecí, mnoho nevyriešených otázok. Mnoho bolesti...najskôr sme mali krásne žiarivé pole slnečníc, keď odišiel mala som špinavú pooranú plochu plnú blata, smetí a smútku.
Hriešne bohatý punkový sukničkár ma najprv vytiahol na svetlo a potom zhodil do tmy. Všetky tie kecy o láske a neláske a iné veci. Ale láska to bola...veľká...
A nádherná cholerická žena? Aj ju som ľúbila. Najlepšia priateľka. A ľutujem, že sme si tak veľmi ublížili...
Teraz som však na správnom mieste, hoci trvalo roky, kým som ho našla. Tento rok, hoci veľa vzal, bol úžasným, pretože veľa dal. Nasmeroval ma na miesto, kde sa pomaly učím, vážiť si, čo mi život dáva, neutekť pred problémami a vniesť do svojho bytia trochu pokory. Zrejme by som sa mala vzdať všetkých tých príšerných návykov a čŕt správania, ktoré do mňa vložili moje omyly...
Boli by na mňa hrdí. Všetci traja by na mňa boli hrdí....
A ja som na seba hrdá tiež. Na seba, na moju lásku, na nás...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
flagrantine
3. 1.januára 2012 21:04
ľúbim ťa, žena!
Napíš svoj komentár