Prebehlo mi mysľou, keď som konečne vystúpila z rozhorúčaveného autobusu, ktorým som sa vracala z nekonečného školenia. Fúkal vietor, bolo brutálne teplo, koža ma pálila, vlasy mokré od potu sa mi lepili na tvár a mne nebolo dobre.
Triedna profesorka dnes ráno vošla do triedy a povedala: "Čaká nás 30 týždňov, vitajte maturanti.". A mne sa zdvihol žalúdok. Obzrela som sa na svoju lásku sediacu na druhej strane triedy, vymenili sme si smutný pohľad. Tridsať týždňov, čo je to tridsať týždňov. Veď aj tých päť mesiacov s ním ubehlo ako jeden...
Kráčali sme z knižnice a ja som bola vo svojom najlepšom rozprávacom švungu. Mlela som jedno za druhým, až kým sme sa nedostali k tabuizovanej téme Alex. Milan mi vždy hovoril, že to patrí k terapií. Že ak o ňom chcem niečo povedať, tak to mám urobiť, nemám mlčať a dusiť to v sebe. Iným ľuďom o ňom nerozprávam, občas prehodím nejakú vetu, ale nerozprávam zážitky ani príbehy. Nehovorím o čriepkoch z nášho spoločného života, o svojich pocitoch voči nemu, proste to nerobím. Ale jemu to poviem vždy, keď cítim potrebu dať slovám a pocitom v mojej hlave reálny rozmer.
A cítim, že to tak je správne. Pretože sa ma pýta so záujmom a k téme, ale nikdy sa ma nespýta, ako sa cítim a či som v pohode. Pretože tieto otázky ma vedia iba rozplakať, alebo teda vedeli. Už som si voči nim vybudovala akúsi prirodzenú imunitu. A tak rozprávam a on mi len silnejšie stlačí ruku a dodá mi odvahu a guráž, akoby mi naznačoval, že je to všetko v poriadku a ak chcem môžem rozprávať.
A ja musím rozprávať...a písať, inak by ma roztrhlo.
Dnes mi nie je dobre. Máme pred sebou tridsať týždňov a ja neviem ako ich zvládnem, keď už teraz viem, že potom to všetko skončí. Viem, že chcem odtiaľto odísť. Vždy som to chcela, odkedy to tu všetko pomizlo a poopúšťalo ma. Bratislava je pre mňa priveľmi boľavá s tým všetkým, čo sa tu udialo, nechcela som tu študovať ani žiť. Ale nemôžem ho tu nechať, nemôžem. Nemôžem si len tak zbaliť veci a odísť na druhý koniec kontinentu, nemôžem. Už patrí ku mne, už je mojou súčasťou, hoc nechápem ako sa za päť mesiacov mohol dostať tak ďaleko.
A nemala by som nad tým takto premýšľať. Dobre viem, ako sa racionálny svet a všetky tie drsné dospelácke kecy stavajú k tínedžerskej láske, ale pre mňa je to dôležité. Naozaj dôležité. A keď mu šepkám do ucha, že som jeho navždy, cítim to tak...
Dnes mi nie je dobre...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
flagrantine
7. 9.sept. 2011 15:48
my ťa nepustíme...a ak bude treba, pôjde s tebou, neboj
Napíš svoj komentár