Posadila som ho oproti sebe, na kuchynskú lavicu potiahnutú špinavým žltým textilom. Uvarila som mu Horúce jabĺčko a počkala, kým začne rozprávať. Nevedela som, čo mu mám povedať. Radšej som mlčala, pretože nie som ten typ človeka, ktorý v každej chvíli pozná tie pravé slová.
„Kúpil som si psa.“- povedal a nabral si na lyžičku cukor. Potom ho vysypal do šálky z veľkej výšky, akoby chcel spočítať každý jeho kryštálik. Robila to tak aj Julia. Stále som mlčala.
„Takého veľkého čierneho, teda ešte je malá, ale bude veľká. Julia by ho milovala, prosila ma, aby sme si kúpili psa, ale ja som odmietal. A teraz mi to prišlo vhod, potrebujem trochu zalátať to mučivé prázdno.“
Nepozeral sa na mňa. Mechanicky miešal tekutinu s očami pevne upretými do nej. Prikryla som mu dlaň svojou.
„Volá sa Jolie, moja francúzska pomocníčka v domácnosti ju volá Žolié, snažil som sa naučiť ju správnu výslovnosť, ale nepodarilo sa mi to a tak som to vzdal.“
„Jolie...“- vydýchla som jemne.
„Jolie.“- zopakoval po mne Richard a potom sa rozplakal. „Má malé labky a rozhrýzla už všetky Juliine príšerne drahé kožené lodičky.“
Vzlyk za vzlykom. Keď prídete o milovaného je to tá najhoršia bolesť. To je fakt, to je axióma. Nebol to už on. Bledý v tvári, spodná pera rozhryzená do krvi, chrasty na hánkach oboch rúk.
Do očí sa mi tlačili slzy, prisadla som si k nemu a objala ho.
„Všetky jej lodičky...“- zopakoval.
Obhryzené nechty, tmavofialové kruhy pod očami, krivo zastrihnutá ofina.
„Všetky...“
Visel mi okolo krku a vzlykal. Ja som sa ani nepohla a po tvári mi stekali slzy. Na smútok mi už nezostal čas...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár