Ráno som sa síce snažila učiť, respektíve pripravovať sa na písanie semestrálky, ktorú by som mala programovať na cvičení, ktoré začína za pol hodinu, no nepodarilo sa. Mala som pocit, že čítam nejaký text po mongolsky, v ktorom sa odo mňa očakávalo, že tam doplním niečo zmysluplné, aby to niečo robilo. Tak si na cvičenie pôjdem posedieť a potom sa vrátim na intrák ako zbitý pes, s pocitom, že som ten najsprostejší človek na planéte. Whou. Perfektné.
A tak pozerám seriály. A vlogy na youtube. A ľutujem sa a jem vlašské orechy s medom, pretože nám na poschodí udrbali mikrovlnku a mne sa nechce zohrievať rizoto, čo som si priniesla z domu, v hrnci, pretože by mi aj tak zase prihorelo. A mala by som programovať a učiť sa na zajtrajšiu písomku a vôbec tak komplexne niečo robiť, ale stratila som záujem.
Nechce sa mi.
Včera v autobuse (z BA do Prahy) za mnou sedel chalan, ktorý pri odchode telefonoval s frajerkou a zúfalo ju prosil, aby neplakala, že on sa v piatok vráti a budú robiť všetko preto, aby do Prahy mohla prísť za ním a tam mohli žiť happily ever after. Zostalo mi tak smutno, že keď sme potom dve hodiny stáli na diaľnici kvôli nejakej nehode, mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala, kvôli svojej vlastnej bezútešnej situácií v láske. A tak autobus meškal dve hodiny, kvôli čomu mi ušlo posledné metro a ja som potom blúdila po zastávkach, aby som našla správny nočný autobus, ktorým by som sa dostala na intrák.
Ľudia boli strašne milí a ochotní a ukazovali mi cestu...hovno...nikto nič nevedel, nebol ochotný a všetci boli protivní a škaredo sa na mňa pozerali, akoby som sa snažila od nich vyžobrať peniaze alebo cigarety. Husto snežilo. Bola mi zima. Bola som smutná a nahnevaná a stratená. A všetko bolo na nič.
Nakoniec som sa do postele dostala, ale nie preto, že by mi niekto pomohol. Po 20 minútach intenzívneho blúdenia a ťahania kufra po snehu, som konečne našla správne miesto. Chvalabohu. A tak som si povedala, že za odmenu nepôjdem do školy. A odvtedy ležím v posteli a mám depresiu.
A rozmýšľam, či je vhodné ísť v takomto stave zajtra strieľať z luku, ale keďže je to jediná vec, ktorá ma na tejto škole baví, tak tam pôjdem.
A tak...a možno umriem v spánku a všetko bude v poriadku....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
aero
19. 3.marca 2013 18:34
Vyspíš sa z toho a ani nebudeš vedieť ako.. neboj
Napíš svoj komentár