Mladý muž, ktorého som párkrát stretla na dovolenke a ktorý nejakou zvláštnou náhodou býval v tom istom meste ako ja sa so mnou stretával v rámci voľného času, ktorý mu určila vysoká škola medicíny. Tiež už praxoval, takže toho času naozaj nebolo veľa. A ja som tiež začala chodiť do školy. Niekedy sme šli na kávu, niekedy sme sa šli prejsť do parku, niekedy sme šli vyvenčiť môjho psa.
Bolo to naše asi druhé viac menej plánované stretnutie. Práve som sa chystala do knižnice, keď mi zavolal, či si nejdem niekam sadnúť. Povedala som, že idem vrátiť požičané knihy. Navrhol, že pôjde so mnou a potom môžeme skočiť niekam na nejaký nápoj. Súhlasila som. Stretli sme sa pred knižnicou. Mal na sebe ľahkú krémovú košeľu a svetlé nohavice. Ešte bolo pomerne teplo. Po boku mu visela platená obdĺžnikovitá taška. Na očiach mal slnečné okuliare. „Ahoj.“ Pozdravil a na tvári sa mu objavil žiarivý úsmev. „Ahoj.“ Vošli sme do knižnice a nechali tašky u vrátnika. Pri vchode som odovzdala knihy a zobrala si čitateľský prekaz. Aj on dal svoj. Zo zadného vrecka nohavíc som si vybrala papier, kde som mala poznačené knihy, ktoré potrebujem zohnať a tie ktoré chcem prečítať. „Čo potrebuješ?“
„Uhm, tak najprv musím nájsť knihu od...“ pozrela som do zoznamu, „Najprv od Rúfusa, potom Válek a ešte Mňačka.“
„Poďme na to.“ Usmial sa.
„Hor sa do hľadania kníh.“ Obaja sme sa zasmiali. A obaja sme zároveň otočili hlavami k pani knihovníčke. Potichu sme sa zachechtali. Našli sme iba dve knihy, ale nevadilo mi to. Potom prišla tá lepšia časť. „A teraz niečo na relax.“ Pousmiala som sa. „Čo také čítaš?“
„Všeličo. Ale dnes hľadám Coelha.“
„Veľmi oddychové čítanie.“
„Tak ako, vieš ako to myslím...“
„Viem.“
„Ty si tiež niečo zoberieš?“
„Uvidím...“ pokrčil plecami.
„Ok.“ Našla som Coelha a ešte som si prezerala regály plné kníh.
Na chvíľu som sa prestala venovať knihám a sledovala svojho spoločníka. Študoval regály s dobrodružnými knihami. Zdalo sa mi, že nejako veľmi žmúri. Vrátila som sa ku knihám. Zobrala som si ešte jednu knihu, ktorú som si myslela, že by bola zaujímavá a prešla pár metrov k nemu. „Tak čo?“ pozrela som naňho z mojej výšky. Už som si nejako zvykla, že sa musím pozerať dohora ak sa mu chcem dívať do očí. „Asi to dnes nechám tak.“ Usmial sa. „Ty si si čo našla?“ opýtal sa a naklonil hlavu na bok. „Aha.“ Podala som mu knihu do ruky. „Vzadu je krátky obsah.“
„Nevieš mi ho povedať?“ zaškeril sa.
„A ty si ho nevieš prečítať?“ tiež som urobila grimasu. Nečakala som, že mu stvrdne úsmev na tvári.
„Čo je?“
Vzdychol si. Z vrecka si vybral malé púzdro, kde mal dioptrické okuliare. „Ty nosíš okuliare?“
„Na čítanie.“ Spresnil. „Keď som bol mladší príliš som čumákoval do monitora a hral hry. Nevyplatilo sa to a ani to, že som nepočúval očiara, ktorý mi vravel, že ich mám nosiť.“ Vysvetlil stále s jemným úsmevom.
„Prečo si si ich nedal?“ opýtala som sa. Muselo to byť nepríjemné, žmúriť na knihy a lúštiť čo je kde napísané. Nasadil si ich na oči. Skoro som mimovoľne otvorila ústa. Vyzeral staršie, ale tak nejako mu ešte viac žiarili oči spoza okuliarov, mala som pocit, že mi vidí do duše, ako tak spoza nich na mňa pozeral.
„Ani neviem.“ Zamyslel sa. „Vlastne... Možno len nemám rád, keď ich mám. Hlavne ma hnevalo to, že som bol taký hlúpy a musím ich nosiť a nechcem aby to niekto vedel, nechcem aby vedeli, že som bol hlupák a že v nich vyzerám ako vyoraná myš.“ Uškrnul sa.
„Veď v nich vyzeráš absolútne skvelo a sexy.“ Povedala som okamžite.
Na tvári sa mu objavil široký úsmev. „Ďakujem.“ Postrapatil mi vlasy. „Ešte mi nikto nepovedal niečo tak úprimné a milé.“ Stále sa usmieval, keď si čítal (bez „sliepňania“), obsah knihy ktorú som mu podala. Až vtedy mi došlo čo som povedala. Uškrnula som sa a očervenela ako paprika.
Párkrát mi pomohol s biológiou. Boli to úžasné chvíle. Nechápala som ako môže byť učenie tak super....teda chápala som, že hocičo čo robím s ním, je super. Pousmiala som sa. „Čo sa tak potmehúdsky usmievaš?“ pozrel na mňa spod svojich sivých úzkych okuliarov. Pokrčila som nosom. „Len tak.“
Boli sme uňho v byte. Áno mal byt. Vlastný, kúpený. S rodičmi nebýval pár rokov. Pýtala som sa ho či mu nechýbajú. Nechýbajú, lebo ich pravidelne vída a v podstate, keď bol doma pridlho, začali si liezť na nervy. „Och, jasné vy chlapi, vy by ste sa pustili s každým..“ zasmiala som sa.
„Ako nemyslím to v zlom, ale už som dospelý a jednoducho som sa potreboval osamostatniť...“
„No, to nie je tak bežné, teda aspoň myslím, lebo chlapi väčšinou visia svojim rodičom na krku, kým sa nevydajú..“
„Neoženia.“
„Fájn! Kým sa neoženia.“
„Tvorím teda výnimku...výnimky..ale nevedel by som si predstaviť, žiť doteraz s rodičmi. Potrebujem byť samostatný, potrebujem mať vlastný život a potrebujem aj pokoj na učenie...“
„Teda ti veľmi nepomáham..idem si zbaliť kufre...“
„Presne, mala by si ísť.“ Kútiky úst sa mu spustili. Viečka sa zúžili. Pozerala som ako puk. Keď mu však začalo kútikmi mykať hodila som doňho vankúš. Nebola to síce moja sedačka ani moja izba ani vankúš, ale toto si zaslúžil! „Tak ty takto?“ Načiahol sa za seba a hodil po mne vankúš. Miesto učenia sme sa ohadzovali. „Dobre, dosť, rozhádžeme papiere.“ Sedeli sme na zemi a tam sme mali porozkladané poznámky a papiere. Momentálne to trošku vyzeralo ako spúšť. Oprela som sa oňho a hlavu si položila na jeho rameno. Vzdychla som si. Chcela som aby táto chvíľa trvala večne. „Správaš sa ku všetkým doučujúcim takto?“ opýtal sa nežne.
„Ostatné sú doučovateľky.“ Jemne sa zasmial. Cítila som jeho tvár na mojich vlasoch. Odišla som okolo pol siedmej. Doma som povedala že som bola na doučku, čo som aj bola, akurát to bolo veľmi pekné doučko z biológie.
„Darilo sa ti?“ opýtala sa mamka, keď videla ako celá žiarim.
„Áno, veľmi.“ Odvetila som popravde. Prebrali sme celý úvod do biológie, čož bolo rastlinstvo, nie rozmnožovanie. Ani raz som ho nepobozkala, ani len na líce, objal ma, to áno, ale stále sme si nechávali určitý odstup. Obom nám to vyhovovalo a ani jeden to zatiaľ nechcel zmeniť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár