V ten večer som si neisto vykračoval po skromne osvetlenej ulici s cieľom doraziť pred byt mojej dobrej kamošky, ktorá sa mala každú chvíľu ukázať vo dverách a spoločne sme mali pokračovať v potulkoch po okraji mesta. Ďaleko od inej spoločnosti. Ona to tak chcela... A ja, to sa rozumie, som neodporoval.Uvažoval som čo bude, kam ma to chce zatiahnuť keď vtom sa cez cestu prehnalo niečo v tej rýchlosti a tme neidentifikovateľné až som od preľaknutia stŕpol. Zastal som. To ticho ma príšerne desilo preto som znova vykročil len už o čosi rýchlejšie.

Konečne som dorazil na dohodnuté miesto. Ona tam nebola. Vôbec ma to nezarazilo. Opäť sa mi vrátili pozitívne myšlienky: 'Určite tu nie je preto, lebo sa ešte upravuje, chce sa mi totiž páčiť. Baby...' Usmial som sa len tak pre seba a na seba v zrkadielku, ktoré som si vytiahol z vrecka aby som si upravil moju neposlušnú ofinu. 'Veď je to normálne. Ja som to predsa tiež absolvoval pred odchodom z domu.'

Ktosi zakričal z piateho moje meno. "Poď hore, mám pre teba prekvapenie!" Skôr ako som stihol reagovať, zabuchla za sebou okno a už jej nebolo. Neváhal som. Vbehol som do dverí a stlačil tlačidlo pre privolanie výťahu. Tá minúta čakania sa mi zdala nekonečná. Nastúpil som, nejaká staršia pani v hrubom kožuchu krývajúc vystúpila a môj prst bol po zabuchnutí dverí okamžite na čísle 5. 'Prečo chce aby som šiel hore? Máme ísť von. A to prekvapenie má byť ako čo? Nestíha. Zrejme chce len viac času.'

Na piatom som sa ocitol ani neviem ako, chcel som si aspoň stihnúť domyslieť nejaký ten dôvod prečo ma zavolala hore. Bolo neskoro. Stála tam síce dokonale upravená, no iba v ľahkom tričku, šedých teplákoch a smiešnych pestrofarebných papučiach, aké si môžu kúpiť len baby. Rozhodne nie tak, ako by mala byť oblečená do tej tuhej zimy čo ma ešte pred chvíľou mrazila vonku...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
zajkousko  2. 3. 2013 13:22
hm, v najlepšom si prestal, kde je pokračovanie ............filip
Napíš svoj komentár