The Chapter Is Closed

Sú dni keď chcem celý deň prespať, ale som školopovinná čiže smola. Respektíve by som nemusela ísť rovno do školy, ale proste niekam si odskočiť. Vybaviť si pár vecí napríklad vyhodiť smeti. Utiekla by som niekam veľmi ďaleko. Aby nikto nezačul môj zúfalý výkrik. Už som unavená zo všetkého čo sa tu deje na tomto nevyspytateľnom svete. Mala by som veriť, že všetko bude v pohode, ale prečo si musíme klamať? Nemusíme. Povedzme si to na rovinu. Ak si to zoberieme tak čisto z tej optimistickej stránky, áno. Všetko bude zase tak ako pred tým. Však prestane pršať a slnko sa zas na nás usmeje. A čo tá pesimistická tá druhá stránka? Nevrátime čas. Nepovieme to čo sme chceli povedať. Slová ostanú visieť vo vzduchu. To ťažké bremeno neodpláva len tak samo preč. Nikto tu nie je kto by ti pomohol. Si v tomto svete sám. Odkázaní sám pre seba. Tak len ma chyť za ruku a poďme to všetko zlé zničiť. Poďme si urobiť svet krajším. Zastavme búrku v tak pekný deň. Nech všetci vedia ,že sme to boli my dvaja. Tí čo prekonali všetko zlé. Spoločne to dokázali. Postavili sa k tomu hrdinsky, nevzdali sa. Ak sa pýtate či to bolo naozaj tak ťažké. Tak nie, nebolo. Na lásku treba vždy dvoch. Keď miluje len jeden , čo dokáže? Nedokáže zastaviť silnú búrku. Nedokáže poraziť zlo. Nedokáže v podstate nič. Na to sú to dvaja. Presne tí odvážni dvaja. Predsa keď sú na niečo dvaja ide to ľahšie no nie? Poďme si jednoducho predstaviť, že na celý svet sme tu len my dvaja. Zaspime a poďme snívať. Zobuďme sa a poďme konať. Poď, povediem ťa. Veď spolu to zvládneme. Ja ti ukážem dúhu a ty mi na oplátku daruješ rozkvitnutý kvet. Rástol tak dlho ako naša láska. Povedz mi, prečo sme nezastavili búrku? Povedz mi prečo sme sa k tomu nepostavili hrdinsky? Prečo nie sme ty a ja ,ale som na to len ja? Budem toľko dlho čakať na odpoveď ako dlho som si ju kládla. Bola som tak šťastná, že konečne som ťa zase našla. Ako si tak rýchlo ušiel? Odletel si preč do ďalekých krajín ako tí naši vtáci z dvora. Búrka je čoraz silnejšia. Ja volám do sveta vždy keď len treba. Dúfala som, že ma budeš čakať na chodbe plnej rozkvitnutých ruží. Stála som tam sama spolu so spomienkami. Zabíjali moje staré ja. Pozerám sa na Teba uprostred chodby. Chcem ísť za Tebou, vrhnúť sa do tvojho náručia , ktoré by ma vrúcne objímalo celú noc , ale drží ma to tŕnie. Tŕne z prekliatych ruží. Niekto ho totiž začaroval vieš? „My dvaja nie sme pre seba dosť dobrý.“ Nútene som priznala i keď som tomu nechcela uveriť. Ty tam stále stojíš. Nehýbeš sa. Dýchaš? Si duch? Som to ja ,ktorá sa na Teba pozerá z hora? Naša láska zahynula tak rýchlo ako si odišiel. Po tom všetkom si ťa uchovám hlboko v srdci. Ty odídeš preč, už sa viac krát nevrátiš. Viem to, vieš to . Tvoja loď odpláva ďaleko. Na míle ďaleko. Takmer ťa už nevidím. Zmizol si . Tak prosím už sa nikdy nevracaj. Zober si všetku bolesť so sebou. Pripomenie Ti ma.

Preto sa Vás pýtam : „Mali by sme veriť na pravú lásku“?

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu