Predstavte si situáciu. Máte kamaráta, dobrého kamaráta. Človeka, s ktorým si denne prepíšete kopu mmsiek, o ktorom veľa viete, s ktorým trávite kopu času, máte veľa spoločných spomienok, priateľov. Niekedy nikto nechápe o čom sa rozprávate, či váš humor. Napriek tomu, že aj keď vám to nikdy nepovedal, má vás rád. Dokáže na vás čakať aj pol hodinu, aby bol chvíľu s vami, veľmi rád vám odnesie veci alebo s niečím pomôže, pamätá si, čo hovoríte a skutočne sa o vás zaujiíma. Jednoducho máte pocit, že ste súčasťou jeho života a on toho vášho. Pozná lepšie vaše spolužiačky ako tie svoje A zrazu bum ! Netušíte prečo, sa to zmení. Neviete prečo, ale hneváte sa naňho, v istých chvíľach ho nechcete ani vidieť, máte pocit, že mu len ubližujete a že bude lepšie ak to už nebudete robiť. Zrazu si už ani nepozdravíte, nerozprávate sa, nepočká vás po škole. A keď ho vidíte sedieť zničeného veľmi radi by ste mu pomohli, ale netušíte ako a niečo vo vás vám bráni len tak za ním ísť. Vaše srdce trpí, ak ho vidí takého a nič s tým nemôže spraviť. Tak sa pozeráte späť a snažíte sa zistiť, čo sa stalo, čo môžete urobiť aby to bolo aspoň trochu v poriadku. Stačilo by vám, keby ste s ním mohli byť aspoň chvíľu, aspoň keby ste vedeli, že je šťastný, ako sa má. Stojíte a v hlave vám zneje otázka: Čo teď ?
P.S. Netuším, prečo to píšem a asi to aj tak nikto nepochopí, lebo to má zložité súvislosti, ale potrebovala som si vyliať srdce.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
fylo  27. 1. 2012 15:20
možno nejaká forma ponorkovej choroby
Napíš svoj komentár