Mám kamarátku, ktorá si myslela že už nechce žiť. Bolo toho na ňu priveľa. Matka jej zomrela, keď mala 2 roky, otec ju doslova psychicky zdeptával. Mala 14 rokov, keď sa postavila na okraj parapetnej dosky v okne jej činžiaku a rozhodovala sa medzi tým, či svoj život ukončí, alebo nie. Vtedy som sa s ňou začala viac rozprávať a snažila som sa jej čo najviac pomôcť. Keďže žila len s otcom, nemohla chodiť von, pretože otec jej to zakázal, lebo si myslel že jej to pokazí prospech. Možno to pokazí prospech niekomu, kto sa dostane do zlej partie, kde sa cíti byť uznávaní a byť niekým. Lenže táto moja kamarát mala zakázané skoro všetko. Otec si odstopoval, koľko trvá jej cesta domov zo školy a potom ju už očakával. Nikde nemohla chodiť a toto ju dohnalo k tomu, že by jej asi bolo lepšie, kebyže nežije. Že jej život nemá cenu a že si nikto ani nevšimne keď tu nebude. Našťastie moja kamarátka povedala o tomto svojej učiteľke, mne a ešte jednej kamarátke a začalo sa to riešiť. Dnes je už v dobrých rukách. Býva u svojho strýka a konečne prežíva aj svoj život. Vždy, keď sa s ňou rozprávam, som rada že sa konečne usmieva a smeje a cením si na nej to, že toto všetko vydržala a že svoj život len tak nezahodila. Možno si v tej chvíli myslela že jej bude lepšie a že už nebude pociťovať žiadnu fyzickú či psychickú bolesť. Som rada že toto obdobie, kedy si myslel že pre nikoho nič neznamená prekonala a že dnes, keď za mnou príde, vleje mi do mysle len jej radosť a dúfam, že to takto aj ostane a už sa nikdy nebude musieť strachovať o to, či ju niekto s niekým uvidí, alebo či nedostane zlú známku . Veľmi si ju vážim a som rada, že som jej práve ja mohla byť oporou v ťažkých časoch.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
profesor
20. 2.febuára 2012 15:30
snad to bolo spravne riesenie
2
takýto ale ešte horší život má moja mama už 20 rokov pri mojom psychopatickom otcovi
Napíš svoj komentár