niekedy už nedokážem udržať v sebe to niečo
to niečo, čo mi bráni žiť,
o svete a vzdialenej budúcnosti sniť.
Želám si, aby to vytrysklo na povrch ako láva,
aby som sa mojich citov už nemusela viac obávať,
namiesto toho radšej zatnem zuby,
tak ako sa to ostatným ľúbi.
Nechcem už viac zatínať zuby,
nemá zmysel sa tu na niečo hrať,
všetko je tak či tak na hoby,
všetkých vás môžem osrať.
Ja si idem cestou svojou,
nie, nie tou tvojou,
pod stopami vychodenou, aby zapadli,
ale tou mojou, nechajúc sa viesť myšlienkami,
ktoré dosiaľ nikomu nenapadli.
Neviem, kde sa táto cesta skončí,
či sa len dookola náhodou netočí,
no mám v piči,
i keď so zlým koncom,
s nejedným hrbolcom,
nemôžem povedať, že sa nesnažím.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár