Stačila mi jedna fotka. Jedna fotka nato, aby som si uvedomila že ONI sú
šťastný aj bezo mňa.
Občas mam len chuť kričať, revať,ziapať,rozbíjať. Proste urobiť niečo čo ma
zbaví hnevu. Z hnevu so samej seba.Pocitu že nie som zbytočná.
Pretože tak sa cítim. Zbytočná.
Pretože ak som aj mala nejakých kamarátov, už nemám. Viem, je to moja chyba.
Mrzí má že s kamarátov sa stali známi. Známi ktorý sa občas pozdravia.
Občas, pretože aj keď sa na seba pozrieme,prejdu okolo a moje Ahoj prepočujú. A ja, aj keď to na sebe nedám poznať, zosmutniem. Pretože ma to trápi. A jediné čo si uvedomím je, že im nestojím ani za pozdrav.
Dve kamarátky, ktoré by som nevymenila za nič, tie s ktorými som si toho toľko prežila odišli. Preč, inde. Začali odznova. Našli si nových kamarátov. Zabudli. Ja som pre nich už len stará známa. Stará známa ktorej sa ani neozvú.
Lenže ja nechcem zabudnúť. Chcem si len nájsť niekoho kto by ma pochopil. Chcem veľa?
Len aby tu niekto bol. Chcem kamaráta ktorý ma zavolá radšej na prechádzku ako na diskotéku. Ktorý pôjde radšej do kina ako sa ožrať. Ktorý ma pochopí
aj bez toho aby som niečo vysvetľovala.
Ja im to prajem, nech sú šťastný. Všetci nech sú šťastný. Mňa len mrzí,
že to dokážu aj bezo mňa.
A preto sa len usmievam a vyzerám šťastne. Ale naozaj? pretože nie, nie som šťastná!
asi by si sa mala aj ty posunúť keď už sama vidíš že je to nereálne. s niekým sa stretnúť a skúšať od začiatku znova všetko. inak to nejde.
ale je to nahovno pocit, to chápem
Takto som sa cítila pred casom,zbytocna,bezmocna,nepochopena...No zrazu do môjho zivota prisiel clovek, ktory mi pomohol začať odznova a falošný úsmev sa zmenilna uprimny...Drežim palce,aby si aj ty stretla takeho,možno sa len stačí poriadne rozhliadnut okolo seba
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
ale je to nahovno pocit, to chápem