Aj nebo dokáže plakať.

Sprevádzal si ma len ty,
stál si na lúke, šliapuc na kvety,
aj stromy plakali a namiesto sĺz im padali listy
a každý tvoj krok sa strácal za povzdychom nočnej oblohy.

Len tma, šumenie stromov a po chvíli skutočné slzy.
Slaný dážď-aj nebo dokáže plakať.
A pritom nič necíti.Až kým.....
k nemu oči topiace sa v hustej tme neprosia o pomoc.
, , Zošli zázrak! "nemo volajú.
, , Precitni! Dívaš sa z výšky, ako kráľ si ma prezeráš a ja chcem len jedno znať-či smiem sa i ja len svetu prizerať? "

Zavial studený vetrík, čo s vlasmi sa mi hral,
ticho bolo však a nik sa viac neozval...

Mysliac na to, chytil si ma za ruku, odviesť si ma chcel,
no nevedel si, že nesmieš.
Pýtal si sa , , Prečo? "ale odpoveď si dávno sám vedel.
Nič viac som už spraviť nemohla,
pretože som.......plakala.

Naučilo ma to nebo, keď ticho hádalo sa s hviezdami
a konečne mi dalo zázrak prosení.
Nazval si ho láskou.

Prvý raz som i ja niečo také cítila,
ale namiesto radosti, o ktorej si rozprával,
o motýľoch v bruchu a zasnených pohľadoch,
som cítila len bolesť.

Začínalo svitať, opäť čas vrátiť sa,
ale..
Ty si tam viac nestál a neprizeral si sa,
ako zúfalo volám o pomoc a tá sa v nedohľadne v kúte krčila.

, , Smiem otázku? "vyletelo mi z úst.
Hviezda lenivo zablikala
a ja som odhodlane ústa otvorila,
no nevydala ani hlas.
Ten akoby zablúdil a nehľadal cestu späť.
Načo? Veď múdre nebo povedalo, že niet na nešťastnú lásku liek.
Ale nikto nikdy ho ani nehľadal,
len sa zmieril s osudom a viac netrápil tým,
bola to však krutá daň za takú túžbu, trest zaľúbeným.

Druhú noc som prišla sama.
Nebu na plné hrdlo vykričala, že ho už nepotrebujem.
našla som, čo som tak dlho hľadala.
No umlčali ma a vietor hodil k zemi,
pohrozil mi vetrisko, že v oblakoch smú lietať len hviezdy.
Sklopila som zahanbene zrak a kajúcne kričala , , Prepáč! "
Nebo odvetilo mi vážnym tónom, nech mlčím, veď zobudím mesiac.

Znovu začínalo svitať.
I posledné hviezdy mi mučivo vyčítali, že som ich zradila.
Vraj neexistuje čistejšia láska ako tá k nim
a nech sa ich už viac prosiť neopovážim.

Zadunel vietor, čo s vlasmi sa mi hral.
Spustil sa dážď a už sa nikdy nikto viac z nás neozval..

 Báseň

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu