Dlho odsúvané práce okolo domu ma prinútili vziať si pár dní dovolenky.
Však čo, aj tak som si dávno zvykol v lete necestovať nikam. Načo? Horúčavy
sú i tu, a trepať sa z horúčavy do ešte väčších horúčav, to veru nie je nič pre
mňa. Jazero máme pod nosom, pivo tu majú dobré a iste nie ešte tak drahé ako
niekde pri mori. A ani by nebolo s kým ísť. So ženou nie sme síce rozvedení, ale
roky žijeme oddelene, ona v byte v meste, ja u mamy na dedine. Každý máme
svoj život a vidíme sa tak raz do roka. Syn v zahraničí, zarába v Írsku. Naučí sa
reč, možno sa tam ožení, ktovie.
„Jožkóóó, tak kedy pôjdeme?“ vidím, mama už stepuje pred dverami so
zbalenou plážovou kabelou.
„Pre mňa za mňa aj hneď, len sa prezlečiem“.
Sľúbil som jej, že si pôjdeme spolu zaplávať, lebo včera večer zas dosť frfľala,
že ju nikam neberiem.
Našli sme si miesto, roztiahli deku a šli sa osviežiť. Ja som po nejakom čase
prvý vyšiel von z vody,. mama, dávno po osemdesiatke, ešte ostala plávať a
pri svojom pomalom tempe labužnícky privierala oči pred slniečkom. Ľahol
som si a len tak bezmyšlienkovite vegetoval.
„Joskóóó!“ zdvihol ma jej hlas, v ktorom bola zmes naliehavosti a prosby,
okorenená zúfalstvom. Tušiac nepríjemnosti, s nevôľou som sa posadil. Mama
vychádzala z jazera.
„Uby, uby!“ rozhadzovala rukami na všetky svetové strany a ukazovala k svojim
ústam. Pohľad na jej tvár mi bleskovo navodil scénu z filmu Slunce, seno,
jahody. Jej tvár bola ako tvár starej pani Kaplanovej, ktorú mala rodina vonku
na posteli.
A z maminej skôr neartikulácie ako artikulácie som pochopil, že sa jej pri
plávaní výdatne kýchlo, zubná protéza jej vyletela z úst do vody a teraz kdesi
tam, na kamienkoch dna sa vyciera na zvedavé rybičky.
Aj niektorí okololežiaci na dekách sa škodoradostne uškŕňali. Nejdem
opisovať, ako som v duchu hrešil, keď som sa neviem koľkýkrát neúspešne
potápal na mieste kýchnutia, ponáral a skúšal nájsť protézu. Nakoniec sa mi to
asi po štvrťhodine podarilo.
Mama, netrpezlivo čakajúca na brehu s bezzubými ďasnami mi od radosti
zatlieskala, pridali sa i niektorí pozorovatelia situácie. Namiesto ukláňania sa
som jej hodil nález, ktorý si bleskovo nasadila. Neudržal som sa a nahnevane na
ňu skríkol:“
„Na kieho alaha si si brala sem zuby?“
Zháčila sa a takmer sa jej oči zaplnili slzami.
„Však si mi sľúbil, že pôjdeme tu aj do drevenej búdy na pivo a ako by som
vyzerala medzi ľuďmi bez zubov?“
Vitamíny B v dobrej vychladenej čapovanej dvanástke ma pomaly
upokojovali.
Po chvíli si k nám za stôl v bufete prisadli susedia, Fero s Pavlínou, obaja
v dôchodkovom veku. Teplo aj ich vyhnalo schladiť sa vodou i pivom.
Mama, už v dobrej nálade, im farbisto do detailov vylíčila čerstvý zážitok.
„To je nič“, zakontrovala Pavlína.“ Ja som bola minule s Ferom v krčme,
prehnal to, starý somár, došlo mu po ceste domov zle, hádzal šabľu za krík. A
ani si nevšimol, že aj so svojimi vyberacími zubami. Doma som to na ňom ja
zistila, musela som sa vrátiť a vytiahnuť tie zuby z toho sajrajtu. Ešte dobre, že
to nejaký pes neodniesol, stihla som to“, spokojne skonštatovala.
Fero len mlčky popíjal a blýskal na moju mamu bielym chrupom.
„Chceš ísť ešte do vody?“ nevinne sa na mňa obrátila.
Môj pohľad jej dal jasnú odpoveď.
„Tak hádam dopijeme a aj pôjdeme domov, však Jožko?“
Konečne rozumná reč. Mal som na dnes kúpania plné zuby.
Našťastie, mám ešte vlastné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár