Údajne.
Dozvedela som sa to tento víkend. Kamarát so značným promile v sebe mi to neskutočne šarmantne oznámil. Stáli sme pod altánkom s nápisom ČEPIII (nepýtajte sa ma, nestavala som ho). Podišiel ku mne, zaostril, ako keby si nebol istý, či ma vidí dvojmo, nonšalantne mi prehodil ruku cez rameno, otočil sa na mňa a dychom s arómou vodky riekol : "Kláááro, jak to s tebou vypadá ty festivalový zver?"
Prekvapene som naňho pozrela, že prečo ma tak pomenoval.
"Pozri sa na seba a zistíš."
Nedalo mi to, tak som sa fakt obhliadla.
Na hlave premočený klobúk. Špirála roztečená až ku brade. Tričko mokré od daž´da, na rifliach fľak od hruškovice, botasky pokryté hrubou vrstvou čerstvého blata.
O 10 večer. Po Heleniných očiach, Hudbe z Marsu a Pudingu Pani Elvisovej.
Zaliezla som do aute, spravila som zo seba človeka a vybrala som sa na Horkýže Slíže. Sama. Ako malý looser. Ale nevadilo mi to. Nejaký chalanisko skákajúci vedľa mňa dbal na to,aby ma nikto nestrkal, aby som nespadla a aby mi nepremokla šiltovka. Dokonca ma odprevadil do campu k nášmu stanu. Zlatý, že jo.
Zhrabla som zhúleného kamoša a šli sme na Polemic. V polke koncertu som zistila, že akosi strácam tenisky v tom bahennom niečom, čo sa tam vytvorilo. Tak som sa nejak prebrodila pod mega obrazovku a tam som sa pohupovala.
Skončil koncert a ja som sa vybrala, opäť sama, do stanového mestečka.
Všetci kamaráti buď opití, zgrckaní, zhúlení, sexujúci, alebo všetko do kopy.
Ja len zablatená, premočená, ufúľaná, rozmazaná.
A ONI budú mne nadávať do zverov?!? Pomyslela som si a vybrala som sa späť do areálu na Milana Lieskovského.Sama.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár