Sedím vo svojej tmavej izbe, v pozadí počuť bubnovanie dažďových kvapiek o podokenicu. Pravidelné bum-bum, bum-bum vytvára úžasnú symfóniu. Zo škatuľky vyberám svoju milovanú cigaretu. Jediná vec, ktorá ma nikdy nesklamala, neopustila, nikdy do mňa nepindala a nemala námietky. Nonšalantne ju zapaľujem a slastne vdychujem nikotín, ktorý sa pomaly dostáva do môjho tela a vyvoláva pocit pokoja. Vždy to malo na mňa rovnaký účinok. V mysli sa mi vynárajú spomienky na Petru.
"Lukáš, koľkokrát som ti hovorila, aby si v dome nefajčil? Všetko to tu potom páchne ako nejaká podradná putika."
Na tvári sa mi roztiahne široký úsmev. Vždy mala problém s tým, že fajčím. Neskutočne jej to prekážalo. Čo už, nedokázal som sa tohto pôžitku vzdať. Potiahnem si z cigarety a v mysli si vybavujem všetky spomienky spojené s Petrou. Všetko to pekné, čo sme spolu prežili.
"Petra? Chcela by si so mnou bývať?"
"Dokázal by si kvôli tomu prestať fajčiť?"
"Nuž...Keď ti sľúbim, že budem fajčiť len na balkóne?"
"To by som nejak mohla prežiť..."
Nikdy som to nedodržal. Ale ona to prehliadala. Naučila sa s tým žiť. Až teraz mi došlo, že ma asi fakt ľúbila. Bohužiaľ, nie až na toľko, aby dokázala akceptovať moju druhú lásku. Trpko sa usmejem pri spomienke na to, ako odišla.
"Lukáš, prečo to preboha robíš? Je to svinstvo. Musíš to nechať tak..."
"Peti, ty to nechápeš. Ja nie som závislý. A keď si dám raz za čas...To je nič..."
"Raz za čas? Ako dlho to berieš?"
"Ježiš, neťahám každý deň. Preboha, správaj sa ako dospelá a nerob mi tu scény. V dnešnej dobe je to úplne normálne, že si človek dá raz za čas čiaru..."
"Ale pre mňa to normálne nie je! Dáva ti to niečo viac, ako ti dokážem dať ja?"
"To nie je o tom. Ty to nechápeš...Nikdy si ma nechápala...Vždy ti išlo len o teba..."
"Vieš, že to tak nie je!...Ale nedokážem sa pozerať na to, ako sa ničíš!"
"Ja sa ničím? Jediný, kto ma ničí si ty..."
Ešte dnes ma páli jej znechutený a sklamaný pohľad. A potom...Potom odišla a ostal som tu sám. Pozrel som na cigaretu. Jej popol mi pripomínal môj zhorený život. Bravó Lukáš, odohnal si jediného človeka, ktorý ťa mal aspoň trochu rád.
Prižmúrim oči a sťažka vstanem z postele. Pootvorím okno, len aby som vyhodil ohorok, ktorý zostal z mojej cigarety. Zahadzujem ho s rovnako pokojným svedomím, ako keď som zahodil svoju šancu na normálny život. Vraciam sa k posteli a z nočného stolíka vyberám sáčoček s mojim najlepším priateľom. Po masívnej dávke sa mi na tvári roztiahne široký úsmev...Konečne prichádzam do sveta, kde som skutočne šťastný a slobodný....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár