Milujem študentský život (najmä ten po štúdiu samotnom). A v podstate mám celkom aj rada "Malý Rím" a.k.a Trnavu. O nárečí a mentalite poniektorých sa neoplatí zmieňovať. Kto tam bol - pochopí na čo narážam.
No ale čo najviacej milujem je schopnosť toho tam hore (alebo dole?) vybrať si ten "najvhodnejší" okamih na hrátky s počasím.
Včera - utorok- som nechápala, čo sa to do prdele deje. Utorky v škole mám rada, šak začínam prednášku o 1 a končím o pol 3, šak kto by sa rozčuľoval, nie? Proste pohodičkový deň. Celé predpoludnie môžem stráviť v posteli v hladine alfa, uvažovať o nesmrteľnosti chrústa a o tom, jak to tí naši hokejisti zase posrali. O 12 sa vykopem z ostele, za polhoďku som ready a pomalým ležérnym tempom môžem ísť na prednášku z Ústavného práva s našim úžasným 76ročným (!!!!!) profákom.
Lenže včera....včera to bola katastrofa....Keď som sa konečne o 12:15 vykopala z postele a kukla som von oknom, myslela som, že ma raní mŕtvica. Odporné, hnusné, škaredé tmavošedé oblaky, ktoré dopĺňal vždy prítomný "skutr" (ej kej ej skurvený trnavský veter). Mierne znechutená som sa pobrala do kúpelne stvoriť zo seba človeka. Kde tu som počula hrmenie, ale šak to vydržííí kým do školy prídem. TRT! Veľký gigantický trt. Vyšla som na balkón na rýchlu cigu a v tom momente, ako som si zapálila začalo kydať. Doslova...Kydalo tú vodu priam katastrofálne. Maximálne nasratá som si obula milované "číny", hodila na hlavu šilťačku a ešte pedatne natiahla kapucu. A viete čo mi to bolo platné? Nič! Jedno veľko prázdne hlúpe nič. Kým som sa dostala do školy, ktorá je od môjho privátu vzdialená 10 minút pešo, zmokla som do poslednej nitky. O tom, že som šiltačku naháňala cez polku Trnavy sa zmieňovať ani neoplatí.
Keď som sa konečne došuchtala do školy mokrá ako myš, zistila som, že moje úžasné gate sa na tom daždi akosi zrazili. Čiže sa mi sedelo maximálne pohodlne s nohami vystretými cez pol učebne. Horko-ťažko som pretrpela tie 2 hodiny s drkotajúcimi zubami a premočenými teniskami.
Furt lialo ako z krhly a náš "drahý" profesor sa rozhodol, že nás trápiť nebude a pustí nás skorej domov. V tom lejaku. Cez hromy, blesky a veter. Áno, je to proste charakter.
Tak mne a ďalším "statočným" neostávalo nič iné, len sa vydať navzdory počasiu späť na privát. Mokré handry zmokli ešte viacej, v teniskách som si mohla otvoriť drobnochov s rybičkami a špirálu som si mohla utierať kdesi pri brade.
Došla som na ten teplý, krásny a najmä suchý byt. S vodou z topánok som popolievala všetky kvety, čo tam máme a gate som zo seba mohla zostrihávať. Ale kľud, veď nič sa nedeje.
Ale neviete si predstaviť ten vresk, čo som spustila, keď som vyšla po tom všetkom na balkón a vonku....vonku prestalo pršať a kde-tu sa predrali nejaké tie trápne lúče....Už ani nefúkalo. Proste
...Áno, MILUJEM Trnavu. Najmä keď tam nie som...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
side3
4. 5.mája 2011 19:39
ja som takto utorok naháňala klobúk po kolajniciach, ale pár sekúnd predtým mi zničilo dáždnik a mokrá som bola tiež
4
lebo také počasie bolo samozrejme iba v TT
ale vieš sa obliecť do očividnej búrky, treba poznamenať
ale vieš sa obliecť do očividnej búrky, treba poznamenať
5
hh ja som tiez masmedialec v TT. ale uz som si zvykol, rozculovat sa nema zmysel, bo za mesiac ta tam porazi
6
na svoju obranu chcem povedať len toľko, že som tam bola druhý týždeň...a keď som z domu odchádzala bolo neskutočne teplo ...priznávam, nemyslela som dopredu
Napíš svoj komentár