Proste, žila som si svoj malý, bezproblémový, detský život, v ktorom bolo pre mňa najväčším problémom to, že večerníček nedávajú celý deň.
Keď som mala 10 rokov, začala som si uvedomovať, že život nie je bezproblémová jazda lunaparkom. Možno preto, že mamke diagnostikovali sklerózu multiplex. Jasné, v tej dobe som nechápala, čo to vlastne je. Brala som to ako nejaký druh chrípky, alebo čosi podobné.
Šmolkov vystriedali Guns n Roses, Metallica a Nirvana. Ostatné deti ma odsudzovali, že som čudáčka, keď nepočúvam Backstreet Boys, Lunetic a podobné homosexuálne ladené kapely, ktoré boli v tej dobe neskutočne in. Žrala som Pokemonov, a mojim tajným snom bolo mať tú zázračnú červeno-bielu loptičku, v ktorej sa ukrýva nejaký úchvatný tvor.
Keď som mala 15 rokov, utvrdila som sa v tom, že život je miestami vychcaná kurva. Máti bola po niekoľkých hospitalizáciách v nemocnici, kde na nej robili výskum ako na nejakom prašivom pokusnom králikovi. Samozrejme, všetko sa to odrazilo na mne. Teda, na mojom chovaní. Stal sa zo mňa malý, pubertálny spratek, ktorého jediným cieľom bolo stať sa rebelom, odporovať systému, byť niečim..legendárnym. Vyrobila som si množstvo prúserov, sklamala a nasrala som množstvo ľudí, ale v tej dobe mi to bolo jedno. Až po čase som si uvedomila, že to bol môj zvláštny "výkrik o pomoc". Samozrejme nikto to nepočul. Stačilo, aby som nahodila masku tvrdej rebelky, a všetko "bolo" ok.
Keď som mala 20 rokov, mamkiná lekárka nám neskutočne šetrne oznámila, že mamči dáva pár mesiacov a aby sme si začali šetriť na pohreb. Fakt to bolo "šetrné". V tej dobe som sa konečne nejak spamätala a uvedomila si, čo sa to vlastne okolo mňa deje. Nastúpila som na výšku, stala sa zo mňa vcelku zodpovedná osoba, proste, snažila som sa. Aj keď ten kúsok rebélie bol vždy niekde nablízku.
Teraz mám 22 rokov. Moja mamka je stále tu. Ale už to nie je také, ako keď som mala 5. A nikdy to už také ani nebude. Aj keď je to s ňou sakramentsky ťažké a niekedy už nikto z nás nevládze a má chuť sa na to celé vykašľať. Podstatné je, že je tu s nami, je sebestačná (teda, vrámci možností) a stále si pamätá mená svojich detí.
Aj keď ona sama to častokrát vzdáva, navrhuje ocovi rozvod a so stoickým kľudom prehlasuje, že ju máme strčiť do nemocnice, aj tak ju ľúbime. Aj napriek tomuto všetkému sa snažíme byť jej oporou, podporovať ju, byť tu s ňou.
Neviete si predstaviť, aký je to pocit, keď vám vlastná mama povie, že chce umrieť. Vtedy vám neostáva nič iné, len jej so slzami v očiach povedať, nech netrepe kraviny a dotlačiť ju k tomu, aby si dala svoju dávku liekov.
Neviem, prečo to tu vlastne píšem. Asi som len mala potrebu sa už konečne niekam "vykecať". pretože je to na človeka miestami trochu dosť. A ja som taktiež len človek...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
5
fuha dievca.... JA SOM SI ZAZILA V ZIVOTE DOST ZLEHO ALE AKO NA TOTO NEMAM SLOV ..
Napíš svoj komentár
Prajem mamičke vela zdravia...