Jar sme si odložili na zimu. Dali sme ju na tretiu policu v tmavej skrini za bielymi dverami. Zavreli sme ju do pohára, ale tak, aby mohla dýchať. Aby z nej mohli v prípade potreby trčať hroty trávy. Mohli by sa cez ňu dostať húsenice. Prilepiť sa k stene pohára. Na sklo a potom sa v odraze javiť ako motýle. O niekoľko dní neskôr by sme jar skontrolovali.
Či je stále zmyselná. Či vonia a pripomína nám večery na vzduchu. Stačilo by z nej trochu vdýchnuť a zväzky pôžitku potom len po dúškoch vypúšťať cez oči. Tak, aby sa potkla o mihalnice a ešte tak, aby sa mihla vo svetle, keď pootvoríme dvere. Takú sme ju nechali na celé mesiace.
A keď sa mesiac blížil ku dverám, ešte predtým, než zaklopal, zaváhali sme, či to jar môže vydržať tak dlho. Ale vydržala. Na konci zimy sme jar vypustili, nech si lieta a beží. V pohári zostala len vôňa. Okraj bol zarosený a na dne sa skvel odtlačok slnka.
Vraj sa vráti, ale iná. Aby sme na to mysleli. Chceli sme ju včas nazbierať, pretože sme nevedeli, či bude rovnako pekná, ako predtým. Povedali sme si, že by sme ju mali zatvoriť do väčšieho pohára. Lenže jar prechladla. Hovorili sme si, že sa z toho dostane. Určite to nie je nič vážne. Taká viróza. Zocelí ju to.
Na tretí mesiac jar nevládala s dychom. Čo sme z nej pozbierali, to do nedele zhnilo v pohári. Keď sme si na obed spomenuli, ako jar voňala, vyplávali z nás roky spomienok, utlačených spomienok, z ktorých nás zamrazilo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
motovidlo323
30. 1.januára 2020 16:31
Možno ju skolil Coronavírus. Ale krásne nostalgicko-poetické
Napíš svoj komentár