Karamelky

Posun v tvorbe znamená, že začínate uvažovať nad nadpisom dlhšie ako nad obsahom. Lebo obsah sa v hlave len znásobuje a vytláča všetky slová von. Vyhadzuje ich ako víťaza do vzduchu. Exploduje každú chvíľu ako najväčšie jadrové bomby. A posun v tvorbe znamená, že raz prídete do depa. A po tej ceste sa stratia niektoré vozne. A niekedy aj rušňovodič. Vtipný som byť nikdy nevedel a ani nebudem. Ale už som v depe. Lebo nejdem nikam. Stagnujem. Po celý čas. Niekoho napadlo, že tento vlak roztlačí, ale tento vlak sa už naozaj nikam nepohne. Netúži po sadziach v útrobách. Netúži po cestách do neznáma. Ani po nových cestujúcich. Sedí v depe a myslí na minulosť. A premýšľa, či nájde na *druhom svete* schopného rozprávača, ktorý by mu vedel tak zručne a ochotne rozprávať o postmoderne ako Alain-Robbe Grillet.

και ξαναβάλεις τις ρόδες μου σε ράγες/a nahradené budú kolesá moje na trati tebou

Premýšľam, prečo je to práve karamelom. A karamelkami. A množstvom toho všetkého, čo sa s nimi dialo. A deje. Sedím vo vlaku a nesiem sa. Do depa. Lebo neviem, kedy mám vystúpiť. S hrdosťou si však môžem povedať, že ten lístok som si kúpil ja sám. Stál ma desať euro a pár drobných. A je študentský. Prestal som sledovať svet za oknami. Zvykol som si, že sa mi prísediaci smiali kvôli hlave a preto som si povedal, že budem mimo seba. Celú cestu. Dívať sa na druhú stranu. Do tmavej uličky, kde občas niekto prechádza. Kde občas s niekým zdieľam viac empatie ako s kupé.

V čom boli tie karamelky také tragickomické. V láske.

Včera som prechádzal okolo
svojej škôlky. A v okne som videl. Naše! Tablo. Rok 1995/96. Zoznamujem sa s manuálnou prácou. Do ruky dostávam štvorček so zeleným piktogramom. Zimušná čiapka. Nič kubistické som v tom nehľadal. Nasleduje druhý šok. Nálepka. Musíte oddeliť túto časť od tejto a nalepíte si ju nad vešiačiky.

O desať mesiacov.

Často kráčam okolo piktogramu so zimušnými rukavicami. Je asi jún. Lebo príliš veľa mojich menovcov má v škôlke sladkosti a rozdáva ich deťom. Tento priblblý zvyk nám zostal do šiesteho ročníka základnej školy. Rozdávať každému svoje šťastie. Aha, mám narodeniny, tu máš kus z môjho šťastia. Učili nás materializmu. Máš, tak mi daj.
Počuj, dnes máš narodeniny, nie?No ..a ? A kde máš sladkosti?!
Všetky som hodil do skrinky dievčaťu so zimušnými rukavicami. Karamelky na paličke.
S kreslenou kravičkou na obale. Dvanásť kráv, ktoré som už nemal komu prečo dávať. Ležali u nej v skrinke.

Lebo ťa mám ľád.

A povedal som jej to vôbec. JA?! Ten, ktorému museli zaväzovať šnúrky a vždy sa na neho čakalo, kým sa niekto vôbec nájde. Čo som vtedy chcel. Mať rozum a viac nevidieť seba strápneného pred dievčatkom so zimušnými rukavicami. Ale nikdy mi doma nedovolili nosiť do škôlky v lete čižmy. A gumáky som si nakoniec obstojne vedel obhájiť. Boli iné časy, ale tiež zvyklo zapršať. Trošku len.

Niekedy vo februári. Teda ešte predtým, než som JEJ hodil do skrinky s rukavičkami kraviski na pališke, som sa stihol zoznámiť s čarom cyberpunku Pretože som chcel byť Robocopom. A byť nad vecou. A mal som čižmiški, šiže mi nigdo nemohol hovoliť, že mešká koli mne! Nemohol. Lenže Robocop asi nebol príliš zvyknutý na sneh. Určite preto začal krvácať po prvom styku s touto prazvláštnou matériou, ktorá mizla po chvíli v ruke. A vtedy. Na tretí deň odvtedy, keď sa Robocop hanbil vyliezť len v spodnej bielizni (vtedy ešte nosieval nátelník) na telocvik, dostal od dievčatka so zimušnými rukavičkami v piktograme KARAMELKU. bielu. ľadovú. Snehuľku.



Dívajúc sa na chlapca vo veste, s hríbikom ako podľa normy a uniformitou toho momentu, keď nám tá teta vychovavelka povedala, aby sme si tú jednu vestičku striedali, spred štrnástich rokov, uvedomil som si, že stále som to isté neschopné stvorenie, na ktoré sa vždy čaká. Ktoré má neschopnú hlavu. Sedí vo vlaku a nevie, ako má povedať kompetentnej osobe, že ktosi v kupé bude asi zvracať. Lebo strach.

Možno keby som to vedel naklikať a poslať správu tete vychovavelke Katke. A ona by ju prijala a dala by aj apropriačnú reakciu, bolo by to celé v mojom živote inak. Ale
ako detektívka Lilly Rush, uzatvoril som tento prípad. Vidím toho malého chlapca pred sebou. Nulová zmena. Ešte väčšie kruhy pod očami, jedno kvalitné bodnutie do nosa, pomaly sa strácajúca pigmentová škvrna na ľavoboku jeho tváre. A prísľub, že on revať nebude kvôli diešatku s vlkosikmi a sklinkou s lukavišakmi. Nežiarlil. Nemal na koho. Len dievšatko chlapseka nechcelo.

Dnes už za ním neprídu. Neprídu a nezaklopú, či je chlapec doma. Vedia, že je, lebo je krank. Neprinesú mu obálku z dvoch žltých farebných papierov. Zošitú po celom obvode kovovými sponami. On ju neroztrhá a nevyberie z nej päť karameliek, hrkalkové arašidy a kresbu s ich podpismi v pravom rohu dole. A keď sa dívam z okna, chýba aj slnieško v pravom hornom rohu.

No chlapec nezomrel. Nie je v škatuli s prípadmi jemu podobnými. Ešte sa po ňom nezačalo pátrať. Ešte nežije.


sadnly beng/den aj šút/ol dh kendýs/int. dh hev.n/ent šauvt/fak ap bitč/aj hejt dis/imdti lajf/
a zrazu prásk / začnem strieľať / karamelky do neba / a kričať..

 Blog

42 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu