Predpoludním ešte stále premýšľam, či mám vstať, hoci som už dávno aktívny a možno to len hrám. Ale už dlhšiu dobu si uvedomujem, že nestíham snívať. A tak som v osídlách cudzích obrazov a tie sú tvorené z obrazov tvárí, ktoré si moja pamäť pre každý prípad odmieta zapamätať. Život je totižto krátky a ja nestíham zapĺňať všetky jeho minúty novými sklamaniami. Po každom prebudení nakrátko precitnem a sledujem dianie naokolo. Dáva dôraz na množstvo a to množstvo sa premieňa do času, ktorého je paradoxne stále menej.
Na obed prekladám preložené vety a bodky. Všetky sú preložené s nesprávnou dávkou citu. Preto to robím nanovo. A tak prekladám verbum vivere ako vivére. Trojnásobne som upozornený na prehnanú kvantitu vokálu e. Žiť je krátke. Po takmer preglgnutom e vyslovujem s vypätím svojich artikulujúcich orgánov, zatlačením jazyka a náhlym vyrazením vzduchového prúdu len nepatrné vivre. Vraj to už bolo lepšie, no ešte mám na krátkosti vivere popracovať. Aby ma nemýlilo, že žiť je dlhé. To totižto mení mnohé.
Večer ožívam a zabúdam na dôležitosť chápania slov. Iba dýcham a spoznávam nové tváre. Aj na tie zabudnem. Občas si želám, aby sa zabúdalo aj na mňa. Aby tie vyhrážky o rozbitej sánke od kohosi, o kom si pamätám iba to, že to bol príliš mladý muž, boli len snom. Lenže nesnívam. Preto sa rýchlo budím a stretávam realitu, ktorá sa na mňa usmieva a núti ma spraviť to isté. Cestou do postele, v ktorej sedia postavy zo zabudnutej minulosti, mi úsmev zmrzne.
Noc má rovnako krátku kvantitu ako e v slovese vivere, žiť. Napriek tomu, že túžim umelo a často len nechcene pretiahnuť jej trvanie, nemôžem, lebo nerozumiem jej zákonitostiam. Kladiem dôraz na vankúš, ktorý sa mi odmieta prispôsobiť. Snažím sa zrušiť všetky stretnutia, ktoré mi môžu hroziť v priebehu najbližších desiatich rokov. Žiť je krátke a preto nemá zmysel každý nádych venovať pridlhým známostiam.
Na druhé ráno sa zvyčajne vzdávam myšlienky o podstate vstania. Trpko rozumiem skutočnosti bdenia a myslím na nedosiahnuteľné zaspávanie. Cestou na prednášku snívam o svojej prázdnej posteli. Keď sa bude krátiť týždeň, zaspím v nej. Moje sny preruší až hlas z reality. Zdravia ma zabudnuté existencie. Cez týždeň je život dlhý, pretože noc sa stáva problémovou a zlieva sa s dňom. Akoby tušili, že žijem dlho a mám povinnosť dať im vo svojej pamäti priestor.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
divinatoire
7. 12.decembra 2012 16:11
chcelo by to prevzdušniť perie mur
2
vive la čokoláda! prijímam, ale myslím, že skôr ako niekedy v marci sa odtiaľto nevyhrabem.
3
To by som rád vedel, kde sa flákaš, keď ti decká takto hrozia. Asi sa začínam chápať ako pridlhá známosť. Neviem ako u teba, ale u mňa bola predstava prázdnej postele cestou na prednášku vždy železná košeľa.
Napíš svoj komentár