Paplóny

Akoby som v priebehu jedného roku absolvoval niekoľko katarzných procedúr. Nepýtam sa, či sú a či boli nutné. Možno to súvisí s tým, že som sa narodil do takpovediac paradoxného prostredia. Je to dvadsať rokov, čo som žil v byte na siedmom poschodí v čísle vchodu trinásť. A šťastie s nešťastím sa mi bili neustále. Nie, nikdy to nebolo vyrovnané. Po čase ... jednoducho človek príde na to, že mať rovnováhu vo všetkom je len ideál. A že snívať o ideáloch je detinské. Infantilné ako moje večné odchody do Čínska.

S nerovnomerne (veď ako inak) zarastenou bradou, účesom mariňáka, ktorý ani omylom nezodpovedá obvodu ramien, hrudníka, odvahy a bojovnosti, píšem opäť na papierik, že nie som doma a skrývam sa po zaklopaní na dvere izby do starého perináka. Medzi staré paplóny starého muža. Ded moj.

Pred dverami leží zažltlý, ofľusaný, omočený, ušliapaný papierik.
je to tvrdý papierový list rozmerov 50x70 mm. Detským klikihákom je na ňom naškriabané expresívne a zároveň veľmi importantne,
že dotyčný nie je k dispozícií.

NIE SOM DOMA. SOM V ČÍNSKU

Som v Čínsku.
Odbicykloval som tam v jedno predpoludnie, keď sme ja a môj brat spolu mohli jazdiť len okolo bytovky. A jeden okruh trval sotva minútu! Fakt zábava, hlavne pre mňa. Keď si to tak vezmem, je to strašne ďaleká minulosť. Moja béemixka s modrými rukoväťami po ktoromsi príbuznom odrazu išla oproti vetru, zanechávala stopu bratovho náreku a len preto, aby viac necítila pohľady matky z okna, ocitla sa zoči-voči svetu. Svetu na druhej strane bloku. Svetu za tromi cestami. Za jednou príjazdovou. Jednou križovatkou. A potom sa ocitla v slepej uličke. Vtedy sa otočila.
Ponížene zaškrípala každým pribrzdením pred nájazdom dravých embéčiek, citrónov a fordov. Hyenistické angličáky. Voľačo mi ako jazdcovi hovorilo, že toto nie je poslednýkrát, čo budem nútený svoje vozidlo nechať ponížene škrípať. Niekedy len zubami a nohám povedať stoj. Prestať sa dívať pred seba, skloniť hlavu a spriadať v hlave monštruózne stratégie.

Stick up for yourself, son, never mind what anybody else done/Zapri sa, chlapče, nevadí, čo spravili iní.

Možno je paradoxom, že som žil vo výsmechu, na konci mesta, kde sa sústavne ktosi rozhodol skočiť pod vlak, so snami o vyskakovaní z balkóna a bezsennej blízkosti pedofila. Je to rovnako paradoxné ako fakt, že som sa za desať rokov ústrkov zo strany rodiny dožil dňa, kedy som počul našich hovoriť v istote, že ešte spím, že by nikdy nepovedali, že práve ja budem ten, kto bude mať jasno v tom, čo chce. Z celej rodiny. A verte-neverte, ľudia o mne hovoria pekne väčšinou vtedy, keď si myslia, že spím. Tak som sa jednoducho musel naučiť spať len naoko. Možno preto ma tak bolí. Možno preto, že už sotva dovidí na koniec izby, nieto ešte koniec bloku. Na koniec mesta vidieť nemusí. Stačí, že koniec mesta vidí jeho.

Ono to už asi tak aj bude, že budem mať večne šťastie v nešťastí and sometimes things even gonna back up. Stratiť sny o pádoch z balkóna a začať snívať o šplhaní horou. A ak je sloboda princeznou vo vysokej veži, ja som princ, ktorý sa za ňou štverá 24/7. Od škôlky zaspatý Bajaja. Pochytal som toľko nesprávnych skál, že som bol odsúdený na to, aby som sa prebudil. A just nič.

Lenže ja nie, ja som vždy skončil s papierikom, ktorý udával moju destináciu. Vlastne je to aj jedno, či som zanechal odkaz. Mňa nehľadali. Zatvoril som sa do perináka a zaspal som v ňom. A keď som sa o štyri hodiny zobudil, mal som dvadsať rokov, vred na nohe a začmudené mliečne fúzy. Plán napísať knihu a chuť odtrhnúť sa zo stromu, lebo ako hovoril Pepe s Prenglom, možno sme prišli na svet kvôli tejto chvíli. A sme jablká, ktoré zabudli, kedy spadnúť. Odrazu to ide s ľahkosťou pierka.

Prečkal som mnoho zím na strome. Bez hanby tvrdím, že nie som prvé a ani posledné jablko, ktoré nasadlo na svoju bmx a odišlo z tohto sadu. Prešlo príjazdovkou, križovatkou a zistilo, že slepá ulička neznamená koniec sveta. Takisto ako je evidentné, že dnes už za mnou nebude páchnúť plač malého brata a pohľad z okna siedmeho poschodia zostane len impresiou letného dopoludnia roku, keď po cestách jazdili hranaté škatule so štyrmi kolesami, tenisovými loptičkami na výfukoch a džavom detí na pieskovisku. Jednoducho retrofikcia. A ja z paplónov kričím Heuréka, rastiem!

 Blog

40 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu