Mimoňstvo mi pomáha posúvať sa. Iste, voľakedy mi bolo prekážkou a ja som si naozaj každý deň kládol otázku, prečo musím byť až tak iný, keď sa o to ani nesnažím. Sám som neveril tomu, že takým som vôľky-nevôľky. Prebiehali u mňa snahy socializovať sa, nájsť si niekoho, žiť z čírej lásky a potom vyštudovať a uplatniť sa v odbore a občas niečo nezvyčajné zažiť. Nič z toho sa nestalo presne tak, ako to býva.
Mnohí sa na mňa iba pozrú a vyhlásia ma za rojka. Urážalo ma to. Nemal som pocit, že sa v niečom odlišujem. Odlišujem sa bolo to najdôležitejšie, čo som si musel povedať. Dôležitejšie ako naučiť sa povedať Nie. Neviem povedať nie. Nesúhlas sa dá vyjadriť aj inými spôsobmi. A fungujú.
Čo som si ešte musel uvedomiť? To, že som mimo ostatných. Nie mimo seba. Ja som ten, kto mi musí rozumieť. Iba ja. Tak som si to uvedomoval rok, dva roky, desať rokov. Zo všetkých záverov, ktoré vyvodili okolnosti v mojom živote, som dospel k jedinému správnemu rozhodnutiu.
Ver tomu, že skutočne veríš. Veril som sebe a svojmu uvažovaniu. Veril som, že všetko má svoj čas. Veril som tomu, že, keď ten čas nadíde, budem to vedieť. Veril som tomu, že bude horšie a preto som sa pripravil na neznáme. Veril som, že existujú takí ako ja, s menšími alebo väčšími odchýlkami. S týmito väčšinu času diskutujem a konfrontujem svoje videnie sveta s videním im vlastným. Posúva nás to. Stretávam ich zvyčajne trikrát do roka a dôverujem im. Môj problém socializácie sa tým vymazal natoľko, že som bol spokojný aj vtedy, keď okolo mňa nebol nikto. Hlavné je vedieť prijímať energiu a ľudovo povedané, šanovať si ju. Keď sa potom vidíme opäť, je to neopísateľná udalosť, ktorá sa vyznačuje bohatosťou každej minúty.
A tak som sa posunul od jedného problému k ďalšiemu. Vyvstalo, že ak som natoľko iný, je veľká šanca, že bude natoľko iný aj môj život. Áno, je. Žijem však obklopený množstvom ľudí, ktorí majú koníčky, socializujú sa na základe preferencií a študujú, čo si vybrali. Ani cez toto všetko som sa nijako nezmenil k normálu. Trebárs pri vymenovaní mojich koníčkov nastávajú zákonite dva scenáre. V prvom prípade po vymenovaní záľub nastane ticho, lebo dotyčný nevie, na čo sa najskôr opýtať. V druhom prípade nastane ticho, lebo dotyčný nevie prísť na to, čo robím v jeho spoločnosti.
Niekedy to neviem ani ja. Tak som sa musel rozlúčiť s prvou a druhou láskou svojho života, pretože som si zakrátko uvedomil, že by sa naše životy ničím neobohacovali. Ak každý z vás kráča po inom chodníku, je veľká pravdepodobnosť, že po celý čas bude vzťah iba volaním halali. A zakaždým sa budete len vzďaľovať ...až sa prestanete spoznávať. Hlavne za žiadnych okolností zabudnúť! Ide o to naučiť sa vyťažiť z každej skúsenosti maximum.
Už nechcem zažívať niečo neobyčajné, pretože to zažívam aj bez chcenia. Jednoducho sa to deje. Ani moje štúdium nie je obyčajné, pretože sa neskladá len z toho, čo mi dáva univerzita, ale aj z toho, čo si dávam ja sám. Bez prehnaných nárokov. Nemá zmysel byť stopercentný v každej chvíli. Svet nie je stopercentný. A ak o tom pochybujete, odporúčam vám Čapkovu Vec Makropoulos.
Čo mi bolo prekážkou, sa mi stalo osožným, lebo som sa viac nehanbil hovoriť o tom, že ma zaujíma niečo, o čom mnohí prvýkrát v živote iba počuli. Nehanbil som sa nadviazať dialóg so študujúcim politológom alebo lekárom či právnikom, hoci som si nebol ani trochu istý, či tomu, o čom sa zhovárame, rozumiem. Ľudia ocenia, keď sa budete zaujímať o ich záujmy. Tým v nich vzbudzujete pocit, že to čo robia, má zmysel. Stratia pochybnosti. A vy sa tým učíte.
Aj mňa sa veľakrát pýtali, čo chcem robiť po škole a potom po zvyšok svojho života. Snažil som sa uplatniť vo všetkom možnom a nemožnom, čo mi bolo aspoň trochu blízke. Získaval a uplatnil som iba gro z toho všetkého. Kontakt s ľuďmi. Potom sa ma pýtali, čo mi taký kontakt dáva. Prekvapivo zmysel a energiu. Keď vám v priebehu jedného mesiaca poďakuje takmer každý deň niekto za to, že ste mu zlepšili náladu, dodali mu chuť do života, nakopli ho, keď to nielen vidíte, ale aj cítite, tak je to najviac, čo môžete od života dostávať. Takýmto otravám sa nadáva do motivátorov.
Raz som spal s niekým, kto mi povedal, že byť s ľuďmi je iba o tom, aby sa necítil sám a v podstate ich potrebuje len ako kulisu k svojmu viceschopnému egu. Toho človeka som viac nestretol. Byť s ľuďmi je v prvom rade o tom, aby sme sa necítili byť sami. A hoci som mimo, stále som človek.
Preto vás chcem požiadať o pochopenie, keď som práve mimo. Keď práve neodpovedám a neobjavujem sa, nie som zastihnuteľný a máte pocit, že mlčím, vyhýbam sa, skrývam. Som mimo, pretože sa neustále s nadšením venujem ľuďom. Ďakujem.
Blog
Komentuj
14 komentov k blogu
1
nessiee
20. 1.januára 2013 16:04
je fajn, byť mimo.
5
poznám desiatky ľudí, ktorý o sebe tvrdia to čo ty a pritom to tak vôbec nie je.
potom poznám desiatky tých, čo sú presne taký ako píšeš a pritom si to ani nevšimli.
ty si to vlastne spojil v tom najlepšom zmysle a mám pocit, že tento blog bol v ohromnej rovnováhe.... mňa vie rovnováha veľmi potešiť.
potom poznám desiatky tých, čo sú presne taký ako píšeš a pritom si to ani nevšimli.
ty si to vlastne spojil v tom najlepšom zmysle a mám pocit, že tento blog bol v ohromnej rovnováhe.... mňa vie rovnováha veľmi potešiť.
11
Páči sa mi to. Myslela som si, že som jediná čo akosi sebahodnotí a to práve týmto spôsobom a aj napriek tomu, že veľa toho, čo by ľudia mohli pokladať za pozitívne, tu nie je.
Dďakujem.Páči sa mi to.
Dďakujem.Páči sa mi to.
12
dobré postrehy, napr:
*Hlavné je vedieť prijímať energiu a ľudovo povedané, šanovať si ju.*
šanovať si ju na dlhéééé časy.
*Hlavné je vedieť prijímať energiu a ľudovo povedané, šanovať si ju.*
šanovať si ju na dlhéééé časy.
Napíš svoj komentár