mi fetus bezmocnosti besom reve
z jadra. akoby sa ľútosť ani netvorila.
len mi bola daná a trúbila si. trúbila si
z hrude ako slon, keď mi klesá diafragma.
až vtedy, všímam si, nemám kly a od chrbta
mi všetci ako bengály píšu denied a tlčú to
do hlavy. povedz, nebolo by ľahké len
tak vstať a pozametať neodvrátiteľnú
budúcnosť? jednoducho zamlčať
undone steps a ignorovať napr
edovanie. do vysmädnutých č
iernych lesov stále vpred a
zastavíš. pľúca začnú
bláznivo pískať, dos
tanú šmyk a potom.
prídu hodiny.
trištvrte času
budeš počuť
slová. no ako
by v uchu ne
mali miesto.
skúsia to druhým.
mámuth! povieš im.
budú sa dobýjať do t
vojho vedomia, vyzýva
vo oblizovať tvoje zvuko
vody, prehýbať sa cez ná
kovku, jeden spank! nech
cítia, že im rozumieš. aby
za niečo stáli! zbičujú sa k
holej vete, kým na morfe
pocítia bezbranný švih chvosta.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
azel
20. 11.novembra 2011 22:50
Toto je tusim surrealizmus, alebo daco podobne
Napíš svoj komentár