Keď teda sedím u svojej tety( mamičky 9 mesačnej Veroniky) mám chuť plakať.
Deti sú krásne, pokiaľ nie sú moje. Netuším, čím som si to zaslúžila, ale starám sa o malé deti od malička, a pritom sa ich bojím. No vážne, nedokážem sa ich dotknúť bez toho, aby som nemyslela na to, že im zlomím nejakú končatinu. Som snáď preto zlá?
Nestačí, že som nemala žiadne prázdniny, že stále som niekde a niečo robím, naozaj bolo nutné aj toto?
Boh vie, že mám tých krpcov rada, ale toto nie je pre mňa.
A tak som sa dostala k otázke,čo je vlastne mojou úlohou? Sedieť celé dni pri hŕbe detí? Alebo žiť život šialeneho umelca, ktorý nepozná hranice. Úprimne povedané, nie som asi ani jedno. Som možno umelec a zrejme som aj šialená, ale takto žiť... Mám vlastnú cestu a viem kam vedie, tak prečo žiť podľa nejakého kódexu matky a poslušnej manželky? Ale kdeže páni, máte smolu. Som späť a nemienim sa vrátiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár