Niekto mu zomrie? Niekto mu ublíži? Skrachuje?
Čoho sa ľudia najviac boja? A hlavne prečo sa toho boja?
Nevraví sa predsa, že život nemáme brať príliš vážne, lebo s neho aj tak nevyviazneme živí?
Ten strach, ktorý som dnes videla v očiach človeka, o ktorom som predpokladala, že sa ničoho nebojí mi vravel niečo iné. A pritom sa nič nestalo, len som mu oznámila, že istý čas budem niekde inde, že sa neuvidíme. A vtedy mi to došlo: Ničoho sa ľudia neboja viac, ako samoty. Úplne jednoduchej, čistej, čírej a uzdravujúcej samoty. Tak veľmi sa boja byť sami, že sú kôli tomu ochotní zapredať dušu.
Padol môj sen, moje presvedčenie, že ten človek je odvážny, že by mi mohol byť vzorom. Padol jeho svet pretože zistil, že môžem kedykoľvek odísť. Padol princíp sebestačnosti, lebo on v momente všetko zanechal. Na čom teda záleží? Samota je tak krásna, tichá a pokojná. Nič nevyčíta, nikoho nesúdi a pripravená kedykoľvek vám dopriať pokoj. Nikam vás nenaháňa a nič nevyžaduje.
Ak sa ľudia boja viac samoty ako smrti, prečo sa tak veľmi bijú o prežitie? Ak majú strach, že nebudú mať z čoho žiť, načo im je spoločnosť?
Ách ľudia, nie len že neviete, čo chcete, ale vy to ešte k tomu chcete v toľkej miere, že vás to ničí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár