Príde mi smiešne, keď mi ľudia hovoria: "Daj tomu trochu času, ... Chce to len čas..." ako by ho bolo nazvyš. Pritom je ho tak žalostne málo. Mojim plánom na tieto prázdniny bolo stráviť každý deň ležaním na gaučovke a pozeraním starých otrepaných prázdninových komédií a rodinných príbehov a kde som skončila? Sedím v cudzom dome, za cudzím notebookom a rozíjmam nad bohvie čím.
Dobre, je to síce nový domov mojej tety, no v každom prípade : Čo tu robím?
Nemala by som byť doma a plniť svoje želanie konečného nič nerobenia? Celé je to maximálne nespravodlivé, že ľudia, ktorí ma poznajú klopú na moje citlivé dvierka a využívajú ich, aby mali službičku či dve zadarmo. Ach, je to zlé.
Ale čo, zvládla som už aj horšie veci a tentokrát to nebude inak.
Už nech začne škola...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár