A to mi povie človek, ktorý celý svoj život učí iných pokore a trpezlivosti. Uvažovala som, či sa mám smiať, alebo byť ticho a nechať si svoje nálady pre seba, no presvedčili ma, že v tomto prípade je výsmech na mieste. Tento dotyčný totiž za posledných pár mesiacov hádže za hlavu všetky svoje životné teórie, všetky zásady a pravidlá, všetky myšlienky, ktoré doposiaľ riadili jeho život.
Nie, nesmejem sa z toho, že to necháva za sebou, naopak, zato má u mňa veľké plus. Mne je skôr smiešny ten fakt, že nato prišiel tak neskoro. Na to, že život v systéme a s dokonalými pravidlami, ktoré riadia každý náš krok prestáva byť nenútený. Už to viac nie je spontánny jednoduchý život, kde platí, ako sa rozhodneš, tak urob!
Stáva sa s toho groteska, ktorá pripomína staré dobré časy typu: Všetci máme všetko/Nikto nemá nič.
Keď som sa ho opýtala, čo ho konečne priviedlo k rozumu, povedal že ja. Ja, a to vraj preto, lebo si dlhé roky myslel, že som chladná a egoistická len preto, aby som od seba ľudí odohnala. No vraj neskôr zistil, že to nieje žiadna maska, ale skutočne ja. On teda zatúžil byť ako ja. Nie, nechce byť postrachom pre všetkých. Chce byť sám sebou,a robiť impulzívne veci na šialených miestach, smiať sa, aj keď iní na ňho pozerajú divne, povedať svoj názor, aj keď ho ostatní neberú vážne a nebáť sa žiť, kým je ešte čas.
Že sa chválim, aký som dobrý vzor???
Kdeže.
Je mi ukradnuté, kto po mne opakuje, či kto si ma všíma.
Ale som naňho hrdá.
Hrdá zato, že sa vzoprel systému a dal šancu sebe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár