Chytím sa každej šance, ktorá sa mi naskytne. Je to síce nebezpečné, ale nemám strach. Bol som tu už predtým. Počkám chvíľu, či sa niečo bude diať. Nič. Ticho je podozrivé. Mám radšeň, keď je hluk. Už som pri dverách. Zvonček im nefunguje, tretí schod vŕzga. Vyťahujem z vrecka kľúč a odomykám si dvere. Vnútri je tma. Som v obývačke a stále žijem. Prvá dobrá správa. Viem, že som mal byť mŕtvy už pred týždňom, ale mali proste smolu. Aj tak by som nedopustil aby ma dostali živého. Prechádzam cez obývačku, nazerám do kuchyne. Nikde nikdo. Zbytky večere zabudli odpratať. Otáčam sa a mierim ku schodisku. Ďalej je to už iba improvizácia. Mal som plán, ale skončil v koši. Už je to len na mne. Neviem, prečo sa na mňa tí dvaja vykašlali, možno chceli viacej. Ale ja si vystačím sám. Aj tak, je to moja vec. Môj život a moje problémy. Peniaze a smrť sú pre mňa ako vzduch pre pľúca. Nemôžem už bez toho žiť. Vykročil som hore. Schody nevŕzgajú, som bosý. Je čas vytiahnuť pištoľ. Pre istotu. Hore je tma, tak ako v celom dome, ale orientujem sa prekvapivo dobre. Poznám to tu naspamäť. Prvé dvere vľavo, tam spia starí. Prvé dvere vpravo je kúpeľňa. Konice chodby, dvere vľavo, môj cieľ. Som tam. Neverím, že som sa dostal tak ďaleko. Pištoľ schovám naspäť do vrecka. Pomaly otváram dvere. Posteľ, stôl, skriňa, okno, všetko je tak ako má byť. Cez okno vidím ten veľký dub, čo rastie v záhrade. Vrátim svoj pohľad na posteľ. Spí. Je otočená chrbtom ku mne. Počujem, ako dýcha. Dýcha pravidelne, má oblečenú nočnú košeľu. Kdovie, či ju vôbec napadlo, že dnes večer prídem. Pozrem sa na fotku na stole, spomienky sa vracajú. Chytá ma chvíľka nostalgie, podlamujú sa mi kolená. Nesmiem sa však nechať znepokojiť. Vyťahujem nôž. Pomaly kráčam k posteli. Vidím jej hruď, ako sa napína a pomaly klesá. Je krásna. Smrťelne krásna. Človek by pre ňu zabíjal. Všetci muži v susedstve o nej snívajú a ja som ju mal. Ja stojím v jej izbe a ja jej mávam nožom nad hlavou. Ja teraz rozhodujem o jej živote a o jej smrti. Teraz som ja ten najdôležitejší. Prial by som si ale, aby bolo všetko tak ako predtým. Keby som mohol vrátiť čas, urobím to. Nôž sa mi začína v ruke triasť. Koľko tu už stojím ? Bosé nohy mám už úplne studené. Pozriem sa za seba. Dvere sú stále otvorené, chodba je stále rovnako tmavá. Záclona pri otvorenom okne jemne vanie, cítim na tvári slabý vietor, dáva mi odvahy. Berem nôž do pravej ruky a pokladám jej ho jemne na hrdlo. V druhej ruke kŕčovito zvieram vankúš. Zavieram oči, sekám nožom, dôležitý je tlak a správna poloha. Prikladám vankúš. Zmieta sa v posteli, kope nohami. Jej oči sa v hrôze stretli s mojimi. Radšej by som bol mŕtvy, trhá mi to srdce. Tlačím ju hlboko do posteľe, už jej došli sily bojovať. Jej odpor pomaly ustupuje, oči sa jej zavierajú, hruď klesá. Srdce sa zastavilo. Počkám ešte pol minúty. Počúvam ticho. Pomaly odkladám vankúš, povolujem zovretie. Pramienok krvi jej stále steká po hrdle. Otáčam sa, vychádzam z izby. Potichu kráčam dole schodmi. Nôž som tam nechal, nevadí. Vychádzam von z domu, kráčam pomaly po chodníku. Jemný vánok ma ukludnil. Zaslúžila si to. Už necítim nič. Kráčam sám, prázdnou ulicou a za mnou sa otvárajú brány do pekiel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
snowflake
20. 9.sept. 2008 14:59
ziarlivost???...psychopat???...nahle pomatenie???...poklona
Napíš svoj komentár