Prichádza do skladu. Všade je tma a ticho. Zapne svetlo, pohladí vlčiaka, ktorý práve pribehol a vrtí chvostom. Pes mu oblíže ruku. Chlapec sa usmeje a kráča k malej búdke. Otvára dvere, zapína svetlo berie si kľúčiky od vozíka. Zapína si alarm na hodinkách a nasadá do vozíka. Do uší si púšťa svoju obľúbenú skladbu a poberá sa do roboty. Pomaly presúva obrovské krabice z miesta na miesto. Nie je to ktovie ako platená práca, ale nie je až tak zlá. Osem hodín presúvania vecí z miesta na miesto. Nie je to to, čo ľudia robia? Presúvajú sa z miesta na miesto, menia svoje city, emócie, názory. Toto je ale jeho svet. Tmavý, prázdny, no je jeho. Nikto ho nevidí, nikto naňho nekričí. A to krásne ticho, to je ako more za pokojnej noci. Pomaly to človeka uspáva, upokojuje, ako keď bol malý a matka ho húpala v kočíku. Je to tá tichá krása, ktorá mu učarovala. Po troch hodinách si dáva pauzu, pije horúcu kávu a chvíľu sa hrá s vlčiakom. Má rád psov. Rozumejú mu, vidia v ňom tie posledné zostatky dobra, ktoré mu zostali. Nepozerajú sa na vzhľad. Jediným pohľadom vedia pomôcť, nepotrebujú ani jedno jediné slovo. Káva je skoro dopitá, chlapec dočíta noviny a opäť sa usádza do vozíka. Pokračuje až do svitania.
Je šesť hodín ráno, robota skončila. Dnes to bolo nejaká zvláštne, viac únavné ako obvykle. Asi preto, že bol pondelok, tie sú vždy ťažšie. Potrebuje sa niečoho napiť. Blízky bar otvárajú za pätnásť minút, tak ešte sprace uniformu, pomaly zamkýna búdku a fajčí cigaretu. Sleduje východ slnka. Naposledy hladí psa a kráča k baru. Na dverách vysí ceduľka "ZATVORENÉ", ale dvere sú mierne odchýlené. Vchádza teda dnu a zdraví barmana. Poznajú sa už dosť dlho a vychádzajú spolu relatívne dobre. V bare nikoho niet. Chlapec si objednáva strik, tvrdé už nepije a na pivo je moc skoro. Potrebuje len uhasiť smäd.
"Zachviľu aj tak pôjdem...." vraví barmanovi. Ten len kývne na znak súhlasu a pozrie sa na dvere, ktoré sa práve otvárajú a do baru vchádza akési dievča. Aj chlapec sa otáča a sleduje ju. Má dlhé čierne vlasy, na hlave klobúčik a slnečné okuliare. Pomaly a neisto prichádza k baru, cestou sa pridržiava stoličiek. "Rudy?" spýta sa smerom k obom chlapom. "To čo obvykle?" povie barman a dievča prikývne. Ako žena prichádza k baru a sadá si na stoličku, chlapec sklápa oči a hladí do pohára. Zacíti jej vôňu, sladkú, príjemnú, jemnú. Najprv ho strasie, nie od odporu, ale od nostalgie. Takú vôňu už dlho necítil. Mierne nakloní hlavu a sleduje tvár dievčaťa. Má jemné rysy, je celkom pekná, má krásne pery. Malý nos jej mierne vytŕča z čiernych okuliarí, na tvári má jemný úsmev. Vlasy jej padajú až na plecia, oblečenú má koženú bundu a rifle. Vyzerá celkom sebavedomo. Chlapec sa však strhne, lebo si všimne, že si ho aj dievča prezerá. Okamžite sklopí hlavu a sleduje svoj pohár. Stále má však pocit, že ho dievča sleduje.
"Ako sa voláš?" spýta sa jemný, trochu trasľavý hlas.
Chlapec je ticho. Najprv chce niečo povedať, no zasekne sa a mlčí.
"Málo ľudí sem chodí tak skoro..." povie dievča.
"Hej..." zamumle chlapec. Takmer sa zakoktal, nečakal, že ho dievča osloví. Je nervózny. Hlavu má sklopenú, tŕpne.
"Dnes bude pekne..." povie dievča mierne zasneným tónom a usmeje sa.
"Uhm..." začne chlapec, "prečo myslíš?"
"Neviem, mám taký pocit." povie dievča a hladí mierne do stropu. Potom sa obráti naňho a usmeje sa.
Chlapec má sklonenú hlavu. Nerozumie tomu. Prečo sa naňho toto milé dievča usmieva? Čo nevidí, ako vyzerám?!
"Chodíš sem často?"
"Sem-tam. Keď som smädný..."
"Ráno je tu vždy krásne. Taký kľud. Oplatí sa vstávať." povie opäť dievča. Mierne sa usmeje, no potom jej úsmev zíde z tváre. Pomaly si siahne na tvár a zloží si okuliare. Chlapec si okamžite všimne roztečeného mejkapu, ktorý sa asi pokúšala utrieť, no nevyšlo jej to.
"Máš na tvári...." začne chlapec, keď v tom sa vráti barman. Chlapec sa strhne, pozrie sa na barmana a ten zakýve hlavou sem a tam. Chlapec nerozumie. Dievča sa naňho otočí a usmeje sa. "Čo mám?"
Vtedy mu to dôjde. Opatrne zdvihne ruku, položí ju dievčaťu na tvár. Zachveje sa pri tom. Aj on, aj ona. No stále sa usmieva. Chlapec opatrne palcom zmyje tmavú škvrnu z tváre usmievavej dievčiny. Aj on sa trochu usmeje a položí ruku k nohám. Dievča mu úsmev opätuje a poďakuje. Chvíľu je ticho. Dievča si drží pohár, zopárkrát sa napije. Chlapec čaká. Dievča zrazu trochu prudko strhne hlavu smerom k nemu.
"Môžem?" spýta sa a pomaly zdvihne ruku hore. Chlapec nevie, čo sa deje. Dievča mu pokladá ruku na tvár. Horúcu, jemnú ruku. Chlapca opäť striaslo. Rozbúšilo sa mu srdce. Zatvára oči. Cíti, ako mu ruka hladí líco. Cíti, ako sa jej koža pomaly obtiera o tú jeho. Zrazu mu vyhŕkne slza a on zavzlyká. Dievča sa strhne, ruku položí na bar. Chlapec sa otočí a zahanbene pozerá do pohára. Mlčí.
"Prepáč." povie napokon. "Už hrozne dlho som....už hrozne dlho..." začne chlapec no odmlčí sa. Nakoniec zatne zuby a s miernym úsmevom dodá: "...už som aj zabudol, aké je to krásne." Pozrie sa do dievčatiných očí. Tá má najprv spýtavý pohľad, no potom sa usmeje. "Už chápem..." povie a vstane zo stoličky.
"Neboj sa, všetko je fajn. Prídem sem zase zajtra." usmeje sa.
"Ak chceš, môžme si dať limonádu."
Chlapec sa na ňu zahladí a usmeje sa tiež. Dievča si nasadí slepecké okuliare, pomaly sa otočí a opatrne vykročí von.
Chlapec tam ešte dlho sedel a rozmýšľal. Rozmýšľal, čo spraviť. Či sa odhodlať, odvážiť a skúsiť, alebo utiecť, schovať sa a zostať sám. Na úsmev toho dievčaťa však nedokázal zabudnúť. Ani keď prišiel domov, ani keď išiel spať, ani keď večer vstával. V práci rozmýšľal, čo spraviť. Nakoniec sa rozhodol. Pohladil psa, zamkol dvere a vošiel do baru. A ona tam sedela a rozprávala sa s barmanom. Ako počula dvere, otočila svoju tvár smerom ku nemu a usmiala sa.
A vtedy slnko opäť vstúpilo do jeho života.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár