Štyri biele steny a ja

Otváram oči. Vidím biele svetlo. Trochu ma to páli. Ležím. Ležím niekde. Neviem kde. Vstávam. Mám na sebe biely plášť. Som v miestnosti. Štyri biele steny a ja. Nič viac. Nič menej. Plášť, čo mám na sebe nie je môj. Je na ňom číslo. 1485. Ako sa volám ? Netuším. Nič si nepamätám. Prečo tu som ? A kde to vlastne som ? Táto miestnosť nemá žiadne dvere. Nič. Iba biele žiarivky, hore na strope. Nechápem, čo to má znamenať. Asi ma uniesli, inak si to neviem vysvetliť. A bolí ma ruka. Vyhŕňam si rukáv a vidím malú ranu, ako keby po ihle, presne tam, kde sa zvykne pichať. Rana je mierne opuchnutá, ale nič to nie je. Obzerám sa okolo seba. Hladám niečo, aspoň niečo, čo by mi pomohlo zistiť, kde to som. Nič. Kričím. Zdá sa, že ma tu nikto nemôže počuť. Idem si teda lahnúť. Všetko ma bolí a aj tak tu už nemám čo skúmať. Veď som tu úplne sám. Iba ja a štyri biele steny.

Idem sa zblázniť. Už som tu dosť dlho, no stále sa cítim, ako keď som sa prvý krát zobudil. Na nič si nespomínam, jediné, čo viem, je moje číslo, 1485. To číslo som skúmal hodiny, no na nič som neprišiel. Snažil som sa dosiahnuť aj tie žiarivky na strope, ale je to príliš vysoko. Nie je tu nič. Absolútne nič. Ak je to nejaký žart, je veľmi krutý. Keby tu aspoň niečo bolo. Alebo niekdo. No sú tu iba štyri biele steny. A ja.

Neviem, ako dlho už tu som. Prestal som to počítať. Možno hodiny, možno dni, možno mesiace. A možno aj roky. Nemám hlad, nie som smädný, nerastú mi vlasy, nechty, ani brada. Citím sa skvelo, až na to, že som zatvorený v miestnosti. A že som tu sám. Teda, ak nepočítam štyri biele steny. Niekedy sa mi zdá, že sa približujú. Inokedy zase, že sa vzďalujú. A niekedy sa mi zdá, že ich je päť. Na tom sa vždy zasmejem.

Pametám si, ako som sa skúšal hádzať o steny, udieral si do nich hlavu, kopal do nich a kričal. Steny su tvrdé, pevné, no mne sa nič nestalo. Nedokázal som si ublížiť. Necítil som žiadnu bolesť. Akoby som ani neexistoval. Akoby tu boli iba štyri biele steny, no bezomňa. Už som sa zmieril s tým, že tu asi zomriem, ak teda budem môcť. Veľmi by som si to prial. Hlavne aby to prišlo skoro. Nechcem tu už byť a nechcem byť vôbec nikde. Chcem ísť preč. Od všetkého. Alebo, lepšie povedané, od ničoho. Nenavidím tie štyri biele steny, nenavidím toto nič, nenávidím toto všetko. Ibaže tu nie je čo nenávidieť. Zostali tu totiž iba štyri biele steny. Štyri biele steny a nič.

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu