Bolo to presne 12. apríla keď som sa narodila. V mestskej nemocnici to nebolo nič moc, no ako malé dieťa som si nemohla vyberať. Bývali sme na kraji mestečka Southport v malom útulnom domčeku, zvláštne zariadenom, ale predsa som to nazývala domovom. Hej, rodičia mali vždy zvláštny vkus a tak som dostala meno Aveada skrátene Avea, Avea Baumerová. Moji rodičia Nicolas a Lillien Baumerovci ma vychovávali s láskou a snažili sa mi vštepiť všetky základy mravného správania a morálky. Ako som už spomínala vyrastala som v Southporte a môj život bol skrátka v ničom iný ako život každého normálneho dievčaťa. Bola som však dosť živé dieťa a rodičia so mnou mali často veľa starostí. So staršou sestrou Verou som veľmi dobre nevychádzala, vadilo jej že som si ukradla všetku priazeň rodičov a mňa zas otravovalo že všetky moje veci boli po nej, kým ona dostávala nové, neobnosené. A tak medzi nami vznikali nekonečné hádky. Keď som začala chodiť do školy sa to trochu zlepšilo, aj keď ani zďaleka sa nedalo hovoriť o dokonalom sesterskom vzťahu. Ako som rástla chodila som von a stretávala som sa s ostatnými deťmi. Našla som si najlepšiu kamarátku Michelle, ktorá bývala len dva domy od nás. Chodili sme spolu von a hoci ona bola odo mňa o necelé štyri roky staršia, ani jednej z nás to neprekážalo. Keď som skončila základnú školu začala som snívať o tom, že raz odcestujem do zahraničia a ostanem tam bývať. Kto mohol vtedy tušiť, že môj sen sa čoskoro splní?
Zhruba asi keď som bola v polovici tretieho ročníka na strednej mi Michelle povedala že odchádza do Anglicka, cez internet si začala písať s nejakým chlapcom, neskôr on prišiel za ňou sem do Southportu a vznikla z toho láska. A tak sa moja najlepšia kamarátka odsťahovala. Ako darček k osemnástim narodeninám som dostala od nich pozdrav a letenku s prosbou o návštevu, Michelle som veľmi chýbala. A tak som hneď po dokončení školy odišla aj ja do Anglicka. No a teraz vám opíšem ako dopadol môj odchod, veľmi triumfálny zrovna nebol, najmä nie preto, lebo rodičia moje slová o odchode do zahraničia nikdy nebrali vážne, a teraz to bol pre nich tak trochu šok... Zobudila som sa pomerne skoro, bolo asi pol šiestej, ale už som nemohla zaspať, a tak som sa rozhodla že sa naraňajkujem. Veci som už mala zbalené, balila som si ich deň pred odchodom, takže s tým až takí problém nebol, ale bola som dosť nervózna, viac menej preto, lebo som tam išla sama. Raňajky som zjedla akýmsi zázrakom, v ústach som totiž mala tak sucho, že každé sústo som musela zapíjať aby som ho vôbec vedela prehltnúť. O tej siedmej sa zobudila mama a otec a o pol ôsmej aj Vera. Okolo ôsmej mi zavolala Michelle že sa veľmi teší a že ma spolu budú čakať na letisku. Plán cesty bol nasledovný: rodina ma vezme autom do mesta na letisko, a odtiaľ poletím do Anglicka, samozrejme už sama. Vzala som si svoje veci a zavolala do netradičného ticha „rodinka, odchádzame!“. Táto veta fungovala ako spínač, otec bleskurýchlo vstal zo stoličky dokonca aj zabudol že nedopil kávu, mama ma začala objímať, plakala a hovorila že hneď ako dorazím mám sa ozvať, no a sestra tá zabudla že je ešte v pyžame a hrnula sa do auta prvá, ako keby odchádzala ona, potom si všimla že nie je oblečená a trielila naspäť domov, čo spôsobilo, že sme museli ešte pätnásť minút čakať kým sa vrátila späť. Celú cestu bolo ticho, mama nebuzerovala otca pri jazde, Vera sa bezradne pozerala von oknom a frflala niečo ako „ona sa osamostatní skôr ako ja, ona odíde skôr ako ja, a dokonca sa možno ešte aj vydá skôr ako ja“, no a ani mne sa nejak nechcelo trkotať, tak ako zvyčajne keď niekam ideme. Zrejme ma desila myšlienka že čoskoro už budem v lietadle. Konečne sme dorazili na letisko, ale ani tam to nebolo o nič lepšie, uvedomili si totiž že so mnou už budú iba chvíľu a potom odchádzam. A keďže lietadlo mi odchádzalo až o dve hodiny ostali so mnou, čo vyzeralo asi tak že sa na mňa len dívali, ako keby si chceli zapamätať presné detaily toho ako vyzerám...No a keď konečne odchádzalo moje lietadlo, mama ma tak tuho objímala, že som mala pocit akoby ani nechcela aby som odišla, takže som do lietadla nastúpila až na poslednú výzvu. V lietadle bolo fakt perfektne, ale keď sme pristávali trošku ma boleli uši. Šťastne som dorazila do Anglicka, kde ma čakali dvaja najúžasnejší ľudia na svete, moje spriaznené duše, Michelle a Heinrich Pobatovci. Ubytovali ma vo svojom priestrannom dome v hosťovskej izbe. Cítila som sa ako v raji. O toľkom prepychu sa mi mohlo hádam len snívať. „No Heinrich zdedil po svojom otcovi veľa peňazí a tak sme si kúpili dom a minuli peniaze na zaistenie prepychového života novej generácii.“ odpovedala Michelle s úsmevom na moje spýtavé pohľady, pričom si veľavýznamne pohladkala bruško. Takže v rodine Pobatovcov sa čakal prírastok do rodiny. No výborne. Na moju počesť potom Heinrich usporiadal veľkolepú oslavu, ako privítanie v novej krajine a zoznámil ma s celou svojou rodinou od sestier a bratov až po babičky a prabratrancov a nakoniec som už ani nevedela s kým sa rozprávam. Mala som pocit, že už poznám snáď celú národnú gardu. A potom som ho zbadala... Od začiatku som vedela, že je to muž môjho života. Sedel na pohovke s akýmsi chlapíkom a zanietene mu čosi vysvetľoval rozhadzujúc pritom rukami. Potom si všimol že sa na neho dívam, krátko sa usmial postavil sa a svižným krokom zamieril ku mne, aby ma pozdravil.
„Ahoj. Ty si tu nová nie? Som Tom. Tom Baker. A ty?“ uškrnul sa.
„Ach ahoj. Ja som Avea Baumerová.“ na pozdrav som podala ruku a on ju stisol a pobozkal. Potom sme sa dlho dlho rozprávali pričom Tom zo mňa nespúšťal svoj pohľad. Mal krásne čokoládové oči a hnedé strapaté vlasy, no najviac mi na ňom počaroval ten hravý úsmev. Od tej noci som na neho stále myslela a začali sme sa stretávať. Neskôr sme už spolu trávili každučkú voľnú chvíľku a jedného dňa, bolo to presne pred mesiacom mi na pláži pri západe slnka povedal, že bezo mňa nemôže žiť a na prst mi navliekol prsteň. Asi si viete predstaviť aká otázka potom nasledovala, takže to opisovať nemusím, keďže ma pri tej spomienke stále zamrazí.
Posadím sa a beriem do ruky mydlo. Prechádzam ním po rukách a potom po nohách až som od hlavy až k päte celá namydlená a myslím na ten deň, na deň, ktorý mi zmení život už navždy, myslím na zajtrajšok. Ach prečo sa len Tom musel takto rozhodnúť? Prečo sme spolu nemohli len jednoducho ostať žiť bez zbytočných ceremónii? Týram sa týmito myšlienkami keď vychádzam z vane a obliekam si mäkké biele pyžamo, darček od rodičov na moje osemnáste narodeniny (dnes mám mimochodom 22). Už mi z neho trošku vytŕčajú nohy, ale nevadí, cítim sa v ňom tak zvláštne bezpečne. Po prstoch, aby som nezobudila Heinricha Michelle ani malého Tiborka sa vkradnem do kuchyne, otvorím chladničku a vyberiem z nej balíček keksov ktoré som si kúpila keď sme predvčerom boli s Tiborom v parku. Otvorím ho a hodím pár kúskov do seba, potom ho však sklamane zavriem dám naspäť do chladničky a mračím sa pritom, ako keby on mohol sa všetko toto trápenie. Nakoniec predsa len usúdim že už je čas ísť spať, veď zajtra ma čaká veľa práce a zmučene sa vlečiem do svojej izby kde vleziem pod perinu a ani neviem ako zaspim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár