Stála som pri okne a sústredene som sledovala padajúce
číre kvapky dažďa, ktoré sa v okamihu strácali pod zemským povrchom. Bolo
fascinujúce len tak stáť pri okne a v tichosti sledovať dar, ktorý
nám dala príroda. Ako som tak ticho stála pri okne a sledovala inšpirujúci
dážď, zrazu som zacítila ako sa po mojom líci, kotúľali mokré kvapky. Zrazu ma
prerušil hlasitý krik môjho otca: ,,Kristy, pohni si!“ Keď som započula otca,
zmrazilo sa mi celé telo, pretože síce som milovala upršané počasie, ale dnešný
deň, bol jeden z mojich najhorších. Bolo 5 augusta
a ja som sa chystala na pohreb. Už tak zo slova pohreb srší nie moc
príjemná udalosť, no ešte nepríjemnejšia udalosť to je, keď sa chystáte na
pohreb vlastnej matky. Keď som nato myslela, do očí sa mi hrnulo nekonečné
množstvo slz, ktoré sa nedali zastaviť. Keď som sa končene trocha upokojila,
tak som si rýchlo prepúdrovala tvár a naniesla špirálu, aby som aspoň
čiastočne skryla moju utrápenú a uplakanú tvár. Potom som na seba hodila
dlhý čierny elegantný kabát z Manga a doplnila ho maminým obľúbeným
čiernym chlpatým šálom z Bershky. Milovala ho a určite by sa hnevala,
keby vedela, že som si ho požičala, ale ja som ju v tej chvíli potrebovala
cítiť. Potrebovala som cítiť, že je pri mne, aj keď opak bol pravdou. Nechcela
som si pripustiť, to, že už nie je medzi nami a že dnes sa s ňou naozaj
rozlúčim, pretože som sa nikdy nechcela lúčiť, aj keď som vedela, že raz to
určite príde, len som nevedela, že to bude tak skoro. Zišla som dole po
schodoch a pri dverách ma už čakal utrápený otec aj s Karolínou.
Karolína je niečo ako ,,pani domu“. Mala som ju veľmi rada, ale bola až príliš
starostlivá a momentálne som chcela byť sama a naozaj som pri sebe
nepotrebovala nikoho, kto sa ma bude každú chvíľku pýtať či som
v poriadku. To, či som alebo nie som v poriadku, už vyplíva
z celej situácie. Veď predsa len , boli by ste v poriadku, kebyže vás
týždeň dozadu opustí osoba, ktorá bola najdôležitejšou osobou vo vašom živote?
Boli by ste v poriadku, keby ste vedeli, že už vám tá osoba nikdy nevenuje
úsmev ani objatie? Ako som tak stála na poslednom schodíku, našich obrovských
mramorových schodov, moje tajuplné premýšľanie prerušil môj zdrvený otec.
Pozrel sa na mňa svojimi utrápenými očami a pohľadom ma poprosil, aby som
už konečne išla, nech máme dnešný deň, čo najrýchlejšie za sebou. Otvorila som
dvere a len chvíľku som tam stála a pozorovala okolie. Bála som sa
vykročiť, pretože som nechcela ísť na miesto, na ktoré práve mierime. Behal mi
s toho mráz nielen po chrbte, ale po celom tele. Bolo to, ako by ste stáli
úplne nahý uprostred ničoho. Nakoniec som po chvíli, ktorá podľa mňa trvala
celú večnosť, nastúpila do auta. Celý čas som len ticho sedela na zadných
sedadlách limuzíny, ktorú som mimochodom tak strašne neznášala. Možno si
pokladáte otázku, že prečo? No pretože vzhľadom nato, že mám osobného šoféra,
som sa nikdy nenaučila šoférovať a pritom to vyzerá, že je to poriadna
zábava. Otec mi to však nikdy nechcel dovoliť. Prečo? To naozaj neviem. Hlavu
som mala opretú o čierne sklá a len tak ticho som premýšľala, prečo
mi vlastne nechce dovoliť otec, spraviť si vodičský preukaz. On síce vodičský
preukaz má, ale tiež má osobného šoféra, ale niekedy je naozaj zábava, len tak
sadnúť si do auta, ako rodina a vyraziť si niekam na výlet. Pred tým ako
tu medzi nami ešte bola, sme praktizovali tieto veci dosť často, ale vzhľadom
k tomu, čo sa posledný týždeň stalo, sa môj otec uzavrel do seba a od
vtedy jeho auto stojí v garáži úplne nedotknuté. Vždy ma zaujímalo, aké je
to šoférovať a ešte k tomu otcovo auto krásne červené Bentley. Možno
raz.. a v tom ma prerušil hlas môjho otca: ,,Kristy už sme tu, si
v poriadku?“ Len som sa zamyslela nad otázkou môjho otca. Premýšľala nad
tým, čo mám povedať, tak som nakoniec len mykla ramenom. Bolo očividné, že nie som
v úplnom poriadku, veď sa predsa zachvíľku odohrá najhoršia udalosť vo
vašom živote, o ktorej ste vedeli, že raz príde, len ste proste nevedeli
a nikdy si ani nepripúšťali možnosť, že sa to stane tak skoro. Pomaly som
vystúpila z auta. Vonku stále pršalo, tak som si rozostrela veľký čierny
dáždnik. Začala som kráčať pomaly a neisto a smerovala som smerom
k pohrebnej miestnosti, kde som už zďaleka videla obrovskú bielu truhlu,
s veľkým zlatým krížom a rôznymi zlatými doplnkami. Vyzeralo to
naozaj elegantne. Členovia mojej rodiny, mali iný názor, nato, či má byť truhla
otvorená, alebo zatvorená. Ja som bola jednoznačne zato, aby bolo truhla
zatvorená, pretože som si chcela svoju matku pamätať ako krásnu ženu, s dlhými
čokoládovohnedými vlasmi a s čiernymi havraními očami, s krásnou
ružovou tváričkou. Moji ostatní členovia rodiny, zase žiadali o opak.
Chceli sa s ňou rozlúčiť dôstojne, čomu som nerozumela, pretože neviem či
pohľad na mrtveho je zrovna dôstojný. Chcela som si ju pamätať tak, ako som ju
mala pred očami v mysli a taktiež na obrovskej fotke, ktorá stála
vedľa obrovskej truhle. Ako som tak pozerala na obrovskú fotku a predstavovala
si, že je stále somnou, zrazu prišli dvaja urastený muži, oblečený celý v čiernom.
Čierne nohavice, sako, čierna košeľa a dokonca aj čierna kravata.
Sústredene som ich sledovala, pretože sa začali prechádzať popri truhle
a zrazu prišlo to, čo som nechcela. Otvorili ju a v tej chvíli
sa mi zahmlilo pred očami a cítila som ako som z rúk pustila kabelku,
ktorá hlučne spadla na zem. Zrazu sa mi podlomili kolená a srdce mi začalo
biť, tak neskutočne silno až som...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Myslel som si, ze sa to stalo. Spozornel som az pri spomenuti osobneho sofera, cerveny Bentley, a ze nechce otec, aby mala dcera vodicak. Ale som si povedal, ze co uz dnes nie je? No, a nakoniec pri konci som si uvedomil, ze to nemoze byt blog. A este aj Mielikkii napisala, ze nejaka kritika. No, ja blbec.
Napíš svoj komentár
V prvom rade, než niečo zverejníš, poriadne si skontroluj formálnu stránku, nielen to pokašľané členenie na odseky, ale i pravopis a písanie čiarok, nesmierne to trhalo oči a odrádzalo od čítania.
Podruhé, viem, že sa jedná o žáner, kde je to bežné, ale naozaj treba opisovať presne, čo má každá jedna postava na sebe? A ešte k tomu, z akého obchodu? (keď už sme pri tom, myslíš si, že niekto, kto má vlastného šoféra a limuzínu bude nakupovať v obyčajných - i keď trocha drahších - reťazcoch ako je Zara? Ja osobne si to nemyslím.
Ten koniec je nie dobrý. Hej, otvorené závery kapitol udržiavajú čitateľa v napätí, hentaké trojbodkovanie je ale veľmi neohrabané a amatérske riešenie, isto to zvládneš aj lepšie, ak sa trocha posnažíš
Inak si ale myslím, že po vypilovaní nejakých nedostatkov si to nájde svoju čitateľskú základňu niekde u štrnástok s potrebou si pomocou takejto fikcie napĺňať svoje nereálne a idealizované sny, takže som ťa rozhodne nemala v úmysle znechutiť