„Prosím, utíšte sa. Ďakujem. Toto zhromaždenie má vyzvať prvákov, aby sa prihlásili na náš každoročný koncert malých hviezd na ktorom ukážu, čo dokážu. Výherca má možnosť natočiť klip, so slovenskou popstar
Miroslavom Slavákom. Využite túto šancu na neobmedzenú slávu a obdiv vašich rovesníkov, starších i detí. Nečakajte štyri roky, zažiarte už dnes!“
Tie slová ma vážne chytili za srdce. Zažiariť, to tak veľmi chcem. Vlastne ani neviem úplne presne, čo mi vošlo do hlavy, prišla som k stolu pri ktorom sa mohli prváci zapísať a nadiktovala som svoje meno učiteľke sediacej za stolom. Keď som sa podpísala, uvedomila som si, čo za úplne bláznovstvo som to urobila. Čo tam predvediem? Veď som sa tu ani nerozhliadla a vešiam si na krk problém za problémom. Tak som sa vrátila k stolu a opýtala sa tej panej, či sa moje chvíľkové vymytie mozgu nedá z toho papiera odstrániť. Ale namiesto nej tam sedela pani Svenová, učiteľka, ktorú sme stretli na lavičkách. Vysvetlila som jej svoj problém a ona sa na mňa len usmiala a pošepla mi, že sú za to body na koncoročné hodnotenie a tým ma dostala. Opetovala som jej úsmev a povedala, že sa zúčastním.
Keď som prišla do izby, Gabi, ktorá sa mi na imatrikulácii stratila, sa na mňa vrhla vodopádom slovíčok...pardon, viet a pýtala sa s nadšením.
„Zapísala si sa? Ja hej! Predstav si, že môžem tancovať pred celou školu a možno tam bude aj telka. A čo ak vyhrám a budem točiť KLIP!!!“ nevedela som ako zareagovať. Len som potriasla hlavou na znak áno a začala si prezerať učebnice a knihy s tanečnými krokmi. Nebola som z toho úplne na nože, ale ani som neskákala od radosti. Jednoducho idem a to som aj povedala. Gabi na mňa pozrela s ešte väčším vzrušením a nadšene zo seba dostala. „Super! Tak môžeme naše čísla spojiť. Budeme duo!!! Čo ty na to?“
„Jasné, to by bolo super, ale ja som nahlásená ako samostatná.“
„To nie je vôbec žiaden problém. Len sa musíme dostaviť k tej pani, čo to má na starosti a bude to. Ideme?“
„Čo? Kam?“
„No predsa nahlásiť sa ako duo.“
Tak sme museli prejsť do budovy školy, nájsť v nej zborovňu a zistiť, kto má na starosti celú súťaž.
V zborovni sme našli riaditeľa, čo nás fakt prekvapilo. Nemá predsa svoju riaditeľňu? Ale aspoň niekto tam bol. Na našu otázku odpovedal jednoducho a bez záujmu. Vraj učiteľka Svenová a potom nám povedal, že ju nájdeme v parku. Tak sme sa zasa museli presunúť cez celú školu a vyšli sme von. Na lavičke na ktorej sme predtým sedeli, bola profesorka Svenová. V ruke mala knihu a bola do nej celá zaborená. Podišli sme k nej a vysvetlili jej, našu takzvanú prosbu. Ona sa len milo usmiala a s úsmevom si zapísala naše mená. Keď sme odchádzali, ešte mi povedala: “Som rada, že si si to rozmyslela, Andrea.“ S úsmevom som prikývla a odišli sme. Bola som v riadnej kaši. Nielenže som sa zblížila s chalanom, teda so super-sexi-elegantným(budem používať skratku S-S-E) princom mojich snov, ale som sa ešte aj postarala o program na celý rok.
POMÓC!!!
Deň sa blížil ku koncu a ja som pozorovala hviezdy na nebi. Bolo však už desať hodín a tak som si povedala, že si už ľahnem. Moja neznáma spolubývajúca sa vytratila a Gabi išla pozrieť susedky. V posteli som si ešte chvíľu čítala knihu a zrazu mi do očí udrelo číslo strany 100. váhala som, či mám čítať až po stranu123, ale rozhodla som sa, že si to nechám na zajtra, lebo som unavená. A okrem toho si potrebujem v hlave upratať dosť veľa. A všeobecne známe je, že ráno je múdrejšie, než večer. Aj keď sa ku knihe dostanem asi najskôr poobede.
Zakryla som sa až po uši a hneď zaspala. Samozrejme, toto píšem až ráno, ale to bude asi vždy tak, lebo ráno sa budím skoro.
2. 9.piatok
Dnes to bolo zaujímavé. Prvá bola hodina tanca. Boli sme rozdelení na skupiny tak, aby sa učitelia mohli každému venovať. Ale ak si vezmeme do úvahy, že bolo prijatých len30 študentov,...
...nebolo by to ťažké ani keby nás nechali všetkých v jednej triede. Najskôr nás však rozdelili podľa tanečného štýlu, ktorý tancujeme. Ja mám ako tanečného partnera, viete koho, no naschvál, hádajte. No fakt. Je to môj S-S-E princ Peter. Keď nás učiteľ pároval, odôvodnil to tým, že aj keď to ešte nevieme je medzi nami, citujem,
-moji mladí, obaja máte odvahu, zapálenosť pre veci a chuť po pomste. Je potrebné, aby ste spolu tancovali. Pre dobro veci.- no fakt. To nám povedal. Ako to zistil? Z prijímačiek si ho nepamätám, a pochybujem, že si prezeral prihlášky. Takže ...on...MUSÍ BYŤ JASNOVIDEC!!! Teraz sa fakt bojím. Čo ak zistí, že som nepripravená na hodinu, alebo, že....niečo čo mi teraz nezíde na um, ale potom to bude fakt dôležité. To vážne, ako to zistil? A akoby to nestačilo, nechal si ma po hodine v triede, vraj chce prehodiť pár slov to mi bolo fakt čudné. Tak som ostala. Najprv sme počkali, kým všetci študenti povychádzajú. Potom sa na mňa otočil. Mal taký čudný pohľad. Bol v ňom strach a dôverčivosť, trocha odvahy, ale tej mal viac, keď hovoril o tanci. Teraz by som ho radila medzi tých, čo sa chcú stať neviditeľnými. Bolo to čudné. Najprv bol hodnú chvíľu ticho. Keď to bolo fakt trápne, začal.
„Som rád, že si ostala. Všimol som si, ako si sa pozerala na Petra, a viem jeho príbeh. Som si istý, že on by si nevybral dievča, čo nemá vôbec nijaký problém, čo žije
vo svete módy. Preto som vedel, že ty nie si obyčajné dievča.“ Nevedela som, čo povedať. A tak som sa ako úplný debilko opýtala. „Ako...veď ...mi sme sa len boli prejsť. Nechodíme spolu.“ On sa na mňa začudovane pozrel a povedal mi: “Ale ja netvrdím, že ste spolu, len, že sa z vás črtajú dobrý priatelia. Videl som vás dnes, prechádzali ste sa. A bolo dosť na očiach, že ste si rozumeli. A ak nič viac, budete veľmi dobrý priatelia. A okrem toho je to partner len na rozcvičky.“ Nevedela som čo povedať. A úprimne som dúfala, že sa chce porozprávať o tom, ako tancujem, či niečo také. Ale on o mojom tanci nepovedal ani slovo. Potom takzvanom rozhovore som sa pobrala na ďalšiu hodinu, ale on ma ešte zavolal späť. Potom ešte hovoril, ako som dúfala o tanci.
„Vieš, Andrea, veľmi sa mi páči s akým nadšením tancuješ. Dnes sme mali ešte len rozcvičkovú hodinu, ale to mi stačilo na to, aby som si všimol, ako tanec miluješ. Znepokojuje ma však, že to môže byť vrtkavé.“
Naozaj som netušila, o čo išlo. Nepáči sa mu ako tancujem, či čo?
„Vieš, zažil som takýchto nadšencov, ako si ty. Ale po roku, ..po dvoch tanec nechali. Si si teda istá, že je tanec to, čím chceš stráviť celý život?“ prekvapene som na toho chlapa pozerala. Veď tanec je môj život, moje všetko. On si naozaj myslí, že je to chvíľkové vymytie mozgu? Tak som mu niečo povedala na rozum, aj keď trochu jemnejšie.
„Keby tanec nebol to pravé asi by som sa nebola prihlásila na tú súťaž, no nie? A nemyslím, vlastne viem, že to nevzdám.“ Asi to na toho chlapa zapôsobilo a s úsmevom povedal.
„To som rád. Len som potreboval ubezpečenie.“
Potom som šla na obed. Zdá sa mi to divné, že po prvej hodine sa ide na obed, ale v skutočnosti tá hodina končí
o10:00 a my sme teraz mali dvojhodinovku. A to ma išlo zabiť. Pobrala som sa do jedálne a nahádzala do seba obed. Po obede som sa ponáhľala do triedy na hodinu slovenčiny.
Po vyučovaní som si robila úlohy a išla si ešte zatancovať do telocvične, čo máme dovolené všetci tí, čo chcú súťažiť. Jasné, že som splašila aj Gabi. Rozhodli sme sa, že dnes budeme len tak blbnúť na nejakú pieseň. Poskakovali sme, jačali a postupne sa k nám pridali všetci, čo chceli „poctivo“ cvičiť. Spravili sme si diskotéku. Každý sa predviedol a bláznil sa. Prišla sa na nás pozrieť profesorka Svenová a na moje prekvapenie si s nami zatancovala. A bola fakt dobrá. To ma dostalo. Tá žena sa vie rozčertiť. Je to hip-hoppová kráľovná. Bolo to fakt super. A teraz sedím na posteli a píšem. Je už dosť neskoro, asi si pôjdem ľahnúť. Škoda, že som sa nedostala ku čítaniu tej knihy od Maji. Škoda. Dúfam, že zajtra sa k nej dostanem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár