A že valasi tuho spali a pes tak lenivel, že ho ráno bolo načim budiť, zbadali ich, až keď sa Maťko chystal návleky na krpcoch okolo nôh omotávať, aby si ich, nedajbože, nepristúpil. Zohol sa, len čo sa na svetlo vytiahol, a tu: ha!
Vlastnú nohu priložil, ale stupaj bola predsa len väčšia, hoci mal Maťko nohu riadnu. Ale čo aj Maťkova noha obutá v krpci koľká bola, pazúry z nej predsa netrčali. Hneď mu svitlo v hlave.
– Medveď!
Obišiel kolibu, kladúc krpce do medvedích šľapají, a zarazil sa, až keď zočil spoza rohu kus huňatého chrbta vykúkať:
– Ej, potvora!
A spoza rohu vyzrel nič netušiaci Kubko, čo mal kožúšok naopak.
– Vari muchy naháňaš?
– Čožeby muchy! Medveďa!
Zohli sa obaja k zemi a potom sa na seba zahľadeli.
– A kdeže je nám pes, že celú noc ani nebrechol?
– Dunčo! Hej, Dunčo!
– Vari ho len medveď neroztrhal? Načim nám iného...
A Dunčo zatiaľ spal v kolibe, rovno na lavici, ešte sa aj huňou poprikrýval, predné laby založil za hlavu, odfukoval, a len keď posledné slová začul, vykĺzol z koliby, štekol a robil sa, že vetrí na všetky strany.
– Hľadaj, hľadaj! – pobádali ho valasi, ale keď sa rozbehol na opačný koniec, nedôverčivo mávli rukou a sami sa dali kolenačky po medvedích stopách rovno k lesu. A Dunčo len zobďaleč za nimi.
Dostali sa až k veľkej skale, a v skale civela diera. Kubko sa narovnal, priložil dlane k ústam a zrúkol do tmy:
– Hohó! Nože sa ukáž, ak si chlap!
Lenže v diere ani myš nešuchla.
– Vylez, – volá Maťko, – lebo psa po teba pošleme...!
Ale kdeže pes. Naľakal sa, za stromom sa krčí. No v diere sa zjavila veľká medvedia hlava s malými očkami.
– Brum, brum...
Vytiahol sa mrmláč na božie svetlo a skláňa previnilo hlavu, labou si z kútika oka ľútostivú slzu vytiera. Ale Dunčo sa v strachu až na strom vydriapal a valasi tiež hľadia začudovane. Dodali si smelosti a pokročili k hriešnikovi.
– Oviec sa ti zachcelo, čo? !
Lenže medveď krúti odmietavo hlavou.
– A čohože?
– Dintite... – vzdychne maco.
– Akože? Vari medvede rady žinčicu? – čudujú sa valasi.
Nadvihol si medveď hornú gambu na pysku a v strašnej papuli vidieť, kde nič tu nič, len holé ďasná.
– Nemám ďuby, – vraví a Kubko s Maťkom prikročili ešte bližšie, ba Kubko nebojazlivo nakúka šelme až hen – do gágora.
– A kdeže si potratil?
Preglgol medveď skrúšene slzy a vraví:
– Veľa ťom... maťkrtil... ďa mlada...
Uľútilo sa valachom bezzubého medveďa.
– Tak je teda... Poď, dostaneš žinčice.
Pojali chudáka medzi seba, širákmi zahnali Dunča, ktorý si až teraz dodal smelosti a s brechotom začal dobiedzať. So spevom sa vracali k salašu:
Tri dni ma naháňali,
aj tak ma nedostáálíí...
Ovečky zodvihli od paše hlavy, a keď zočili valachov sediacich obkročmo na medveďovi, od údivu im až zabehlo, rozkývali zvonce.
Pozoskakovali Kubko s Maťkom pred kolibou a pobrali sa oheň rozkladať, syr kľagať, ovčie mlieko prihrievať. Vraj:
– Dostaneš čerstvej žinčice... – privrávajú sa medveďovi. Lenže ani medveď nechcel bez úžitku ostať. Pochytil sekeru a rúbal drevo na klátiku na pekné rovné polienka. A čo aj zubov nemal, sily mal za dvoch a robota mu šla pekne od ruky.
Oheň praskotal, v plnom kotlíku vyskakovali biele bubliny a Kubko vyniesol z koliby veľkú drevenú dierkovanú naberačku. Navŕšili na nej hŕbu syra, a kým odtekal, uchlipkávali si z vyrezávaných črpákov všetci traja žinčicu.
– Nože ešte kúštik syra, – pobáda Kubko, – ani hrýzť netreba, sám sa v papuli roztápa.
Medveď sa nedal dvakrát núkať. A keď sa najedli, pobral sa z vďačnosti ovce z paše zaháňať.
"Sú na svete ešte dobrí ľudia, " pomyslel si dojatý. Oprel sa o palicu a zhlboka zatiahol:
Ja ťom baťa veľmi ťtarý,
nedodijem do jari,
nebudú mi kukuťky kukať
na tom mojom kotiari...
Ale už tu boli Kubko s Maťkom a zrezka plieskali medveďa po chlpatom chrbte:
– Nieže tak smutne! Hladom ti zhynúť nedáme...
Pochytali sa okolo pliec a svorne podupkávali, poskakovali, cifrovali nohami a trošku sa klátili z boka na bok ako dedinskí mládenci pri odvodoch, a dolinou sa rozliehali slová veselej pesničky:
... hodím sa do vody,
hodím sa do vody,
nebudem v hárešte!
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár