Je to tak dávno odkedy som prestala žiť. Len si namýšľam, že žijem. Dýcham, sem-tam chodím, dám sa s niekým do reči. To je všetko. Doznejú slová, kroky, dych, zavrú sa dvere do mojej ulity, ktorá ma zviazala. Podmanila si ma. Mení ma a ja viem, že toto nieje cesta.Už to trvá niekoľko mesiacov. Alebo viac než rok? Ani si poriadne nespomínam.

Vrátila som sa zo zahraničia na tvoj pohreb.

Dovtedy boli farby farebné, svet bol otvorený a ja som žila.

Vždy som bola tak trochu introvert, no nestránila som sa ani spoločnosti. Bavilo ma spoznávať ľudí, ktorí ma priťahovali, bavilo ma prekonávať svoje vnútorné prekážky ako napríklad strach z bicyklovania po meste, strach z oslovenia človeka, strach z toho, že sa niekde strápnim, strach z plávania v jazere, strach z rozprávania v cudzom jazyku....

Ako veľmi som sa zmenila.

Po tom ako si zomrel okolo mňa vyrástla stena. Bol si už tretí.. Príliš blízky z blízkych. Možno sa zrútil môj imaginárny vnútorný svet založený na úsmevoch a dobre.

Dni začali opustene plynúť, stále ma niekde niečo bolelo. Ako ostrý kamienok v topánke.

Svet sa točil len z diaľky.

Stávalo sa mi, že som prestala vnímať realitu natoľko, že som niekedy vôbec netušila kde som. Rozprávala som sa sama so sebou...Som blázon?

Bol si tu aj ty..muž, ktorý ma miloval a dal by mi všetko. Bol si však len kamarát.

Priateľ, ktorý mi varil, pil so mnou víno, maľoval, česal ma a ja jeho, fajčil v letné dni na jeho balkóne cigarky, miloval ma.. miloval....

Otvoril mi dvere do nového sveta. Svet práce a samostatnosti.

Bála som sa svojich derealizacií, vždy som však vedela, že je tu on. Ten, ktorý ma objíme a vráti späť vždy keď to budem potrebovať.

Zničila som všetko a dnes žijem ako žobrák a otrok... Otrok cudzej lásky.

Lásky iného..

Spálila som okolo seba všetko a prestávam veriť tomu, že sa zvládnem pohnúť ďalej...



 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
peter151  10. 1. 2017 18:36
na taketo veci nemam energiu ale inak fajn
Napíš svoj komentár