zamatový sneh mi šepká, že mi neublíži.
Pod ťažkou čižmou zoschnutá vetva praská,
oči mi plačú, duša je prázdna.
Les ma k sebe tíško vábi,
do behu sa dám,
biela krajina pred mojimi očami
je jediné, čo mám.
Lístie zmizlo pod bielou perinou
a aj on dávno už je s inou.
Pocukrované stromy
utíšiť sa ma snažia,
na hodvábnu, bielu posteľ si ľahám.
Oči zavriem a zrazu ich otvorím,
no len tancujúci sneh vidím.
Vetrím mi spieva tíško,
že moja smrť je už blízko.
No sniežik ma presvedčí, že znova pobežím,
plachá ako laň,
pomedzi stromy sa predieram.
Na kopci stojím a na mesto sa dívam,
so srdcom mojím prestávam dýchať.
Tie svetlá v diaľke smútok vo mne prebudia
a ja som zas normálna, smútok, bolesť, potupa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Zaujimave, ako sa jednoduchy opis zasnezeneho prostredia meni na poeziu.